(podľa amerického inštitútu CiRCE)
Prinášame preklad textu z dielne Circe inštitútu, ktorý podobne ako Akadémia veľkých diel ponúka semináre k veľkým dielam, ale v Amerike. Autor textu v ňom rozoberá dôležitý princíp čítania veľkých diel. Zhŕňa ho do osobného motta „Čítajte ako kravy“ a myslí tým nutnosť venovať veľkým dielam čas, čitať ich viackrát, čítať ich nahlas aj potichu, jednoducho ich tráviť a prežúvať, pokým z nich nedostaneme všetko. Pokiaľ si študenti, ale aj učitelia, neosvoja tento princíp, ostatnú veľké diela pre nich trápením. Tak vám v tom prajeme veľa šťastia.
Noc pred skúškou, Leonid Pasternak, 1895. Dostupné tu.
Keď som bol učiteľom angličtiny v siedmej triede, dával som svojim žiakom čítať skvelú literatúru. A predsa, hodnotenie takých autorov, ako sú Shakespeare, Bunyan, Dumas, Tolstoj a Dickinson, bolo: „Sú nudní.“ Tento názor je u nezrelých čitateľov rozčuľujúci, ale predvídateľný. Napriek tomu, pri všetkej frustrácii zo svojich študentov sa často pristihnem pri tom, že čítam a hodnotím literatúru presne takým istým spôsobom.
Nedávno som si prečítal poetické spracovanie Žaltára od Roberta Altera a k svojej veľkej nevôli som zistil, že žalmy čítam ako žiak siedmej triedy. V opakovaní tém, pocitov a fráz Žalmy čoskoro stratili schopnosť zaujať ma. Začal som sa nudiť.
Často som žiakom siedmeho ročníka, ktorí sa sťažovali na svoje čítanie, hovoril, že ak sa im nepáči Henrich V., Gróf Monte Christo alebo Pokrok pútnika, problém je pravdepodobne v nich, a nie v Shakespearovi, Dumasovi alebo Bunyanovi.
Keď som si teda uvedomil, že Žalmy sa mi začínajú zdať zaťažujúce a opakujúce sa, spýtal som sa sám seba: „V čom je môj problém?“ Problémom bol, samozrejme, môj prístup k čítaniu.
Protokol básne
Na hodinách literatúry som študentov podrobil niečomu, čo som nazval „protokol básne“. Postup protokolu básne je jednoduchý: študenti si prečítajú báseň potichu, ja ju prečítam nahlas a rozoberiem jej význam, a potom si báseň prečítajú nahlas. Tento proces som opísal ako magický rituál, ktorý, ak sa dodržiava, nemôže neodhaliť význam a pochopenie bez ohľadu na to, ako neprístupný sa text môže na prvý pohľad zdať.
A skutočne boli prekvapení, aká príjemná a prístupná môže byť báseň pri troche trpezlivosti a pozorovania. Protokol o básni je tréningom pozorného čítania.
Hodnota takéhoto prístupu k čítaniu je dobre vyjadrená v básni Scotta Cairnsa s názvom „Prežúvavec“, ktorú som recitoval v rámci rotácie básní na začiatku každej hodiny. Hovorí sa v nej: „Prehltnutie vcelku je dobré pre psy, ale aj dobytok si uvedomuje latentné dobro z prehĺtania látky znova a znova.“
Cairns hovorí, že veľká literatúra si vyžaduje čas a pozornosť. Slová dobrej knihy nie sú ako slová návodu na obsluhu, ktoré majú slúžiť len ako úsporný prostriedok na dosiahnutie cieľa. Veľká literatúra je „žuvačka, ktorá je stále sladká, a pritom nikdy nie úplne“, ako hovorí báseň „Prežúvavec“. Zážitok z nikdy neutíchajúcej, neustále sa meniacej chuti knihy si vyžaduje pozornosť, čas a opakované čítanie, ako keď krava prežúva. Z tejto básne som si vytiahol motto mojej hodiny literatúry v siedmej triede: „Čítajte ako kravy!“
Literatúru nesmieme hltať
Problém môjho prístupu k žalmom spočíval v tom, že som ich hltal celé ako pes. Takýto spôsob čítania len znižuje chuť do čítania, ako som zistil u seba aj u svojich študentov. Nielenže sa tým ochudobňuje moja vlastná skúsenosť so žalmami, ale je to prejav arogantnej neúcty k samotnému textu, ako aj ku kultúrnej a náboženskej tradícii, keď sa žalmy považujú za niečo menej ako za hodné prežívania. Preto som na niekoľko žalmov použil protokol básne. A ako sa dalo očakávať, skúsenosť bola iná ako „nudná“.
Vrátil som sa k Žalmu 84 a prečítal som si ho trikrát, raz rýchlo kvôli prvotným dojmom, raz pozorne a pozorne, aby som sa uistil, že som pochopil jeho význam, a raz nahlas.
Pri prvom čítaní som rozpoznal žalm, ktorý som napriek rozdielom v preklade dobre poznal. Uspokojilo ma, že som rozpoznal úseky spievané v spevníku, ale iných poznatkov bolo málo.
Pri druhom čítaní som sa hlbšie tešil z poetických rozhodnutí, ktoré urobil Robert Alter. Rozpoznal som vzťah medzi „významovým paralelizmom medzi dvoma polovicami verša“, použitie anafory v opakujúcej sa fráze „Šťastný ....“, túžbu v hlase rozprávača, jeho bolesť z odlúčenia od Boha a komparáciu medzi domom Pánovým a stanmi bezbožníkov.
Pri treťom čítaní sa žalm stal osobnou pobožnosťou.
Moja skúsenosť so žalmami mi pripomenula niekoľko dôležitých právd o čítaní:
1. všetko, čo stojí za prečítanie, sa oplatí čítať znova (a znova);
2. čítanie v množstve bledne v porovnaní s pozorným čítaním;
3. nechuť k veľkej literatúre môže byť pokornou skúsenosťou a výzvou k pokániu.
Andrew Waldy, učiteľ Veľkých diel a klasiky
Pôvodný článok: https://circeinstitute.org/blog/reading-cows/
Článok bol upravený pre potreby Akadémie veľkých diel a slovenského kontextu.
Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.
Comments