A. Belanová: Učiteľstvo je o neustálom napredovaní

KRISTÍNA TOMEKOVÁ, KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ

Diskusia, témy a metodika - to sú 3 veci, ktoré Annu Belanovú, učiteľku na Gymnáziu J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, presvedčili, aby sa zapojila do programu Akadémie veľkých diel. Rozprávali sme sa aj o tom, aké to bolo zakladať klub na ich škole, akým výzvam čelila a čo napokon program dal jej i jej študentom.

Aký bol váš prvý kontakt s Akadémiou? Prečo ste prišli na metodický tréning?

O Akadémii som sa dozvedela náhodou, od jedného absolventa Kolégia, ktorý vo svojom statuse na Facebooku odporúčal tento projekt. Zo zvedavosti som na ten odkaz klikla a ako som si prezerala stránku, tak som si len hovorila: „Vau, vau, vau!“ Ponuka bola pre učiteľov otvorene formulovaná, tréning ma k ničomu nezaväzoval, a tak som sa prihlásila. V auguste sme zažili dva nádherné dni, ktoré boli pre mňa veľmi formujúce. Po skončení som bola presvedčená, že toto chcem!

Čo vás presvedčilo?

Veľmi ma oslovovalo, že je to založené na diskusii, čo je môj obľúbený spôsob vedenia hodiny. Chcem dať študentom priestor, aby si mohli v diskusii danú tému sami prežiť a zistiť, aký to má na nich dopad, ako sa ich to dotýka. Páčilo sa mi, že počas tréningu som si to tiež mohla zažiť na vlastnej koži. Okrem toho, Akadémia poskytuje učiteľovi neskutočnú oporu.Keby som to mala zhrnúť, presvedčili ma predovšetkým diskusia, témy, ktoré sú mi blízke a metodika, ktorá je efektívna a je presne taká, akú potrebujeme my, aj tí, ku ktorým sa chceme prihovoriť.

Akú oporu máte na mysli?

Najmä vo forme metodík, mentoringu a ďalšieho rastu. Treba povedať že, učiteľstvo je o neustálom vzdelávaní sa, ďalšom napredovaní. Niekedy je to osamelý zápas; človek musí bojovať sám, keď nie je v nejakom kolektíve, kde by si navzájom pomohli alebo spolu na niečom pracovali. Teším sa, že mi v tom niekto pomáha a podáva mi ruku. Navyše, je to v oblastiach, ktoré ma veľmi bavia a z ktorých mám veľkú radosť.

Čo bolo pre vás na začiatku najväčšou výzvou?

Akadémia ma ako projekt veľmi oslovil, brala som ho vážne a nechcela som zlyhať. Priniesť ho k nám na školu som si zobrala ako takú misiu, ako svoju úlohu. Mala som obavu, či sa budem stíhať na hodiny pripravovať. Bála som sa, či nerúbem príliš vysoko. Veľmi mi na tom záležalo, chcela som odviesť poctivú robotu aj aby mali z toho študenti zážitok, aby neľutovali, že sa do toho pustili. Bola to výzva zvládnuť to a mať z toho dobrý pocit, aby som aj ja odchádzala z hodiny spokojná, že to nebolo márne.

Po akej hodine ste zažili pocity, ktoré ste opísali?

Po takej, na ktorej sme sa vedeli dobre porozprávať. Keď sa pripravujem na hodinu, v metodike si vyznačím, čo sú nosné témy diela. Srdce mi plesalo, keď študenti sami našli tie témy a myšlienky, bez toho, že by som im to ja ukázala alebo ich naviedla. To sú pre mňa vzácne momenty.

Mám jednu obľúbenú karikatúru, na ktorej učiteľka drží v rukách žiarivú guľu a naháňa dieťa, ktoré pred ňou uteká. Zrazu ho chytí, otvorí mu hlavu a vloží mu tam tú guľu. A dieťa začne žiariť. Je to trochu prehnaná karikatúra, no dobre vystihuje moment, keď študentov ako učiteľka privediem k nejakému poznaniu. Keď si zrazu niečo uvedomia, je to na nich vidieť, rozžiaria sa. A práve pre ten moment, pre ten jas v ich očiach, keď im to docvakne, učím. To je moja najväčšia motivácia.

Vnímate, že sa vaši študenti za rok posunuli?

Áno a som na nich hrdá. To, čo zvládli, nebolo jednoduché. Chcelo to čas, organizovanosť aj sebazaprenie. Museli si niečo odoprieť, aby sa mohli venovať cielenej sebakultivácii. Je veľmi povzbudzujúce počúvať na konci ich reflexie. Jeden študent mi povedal, že sa cíti byť morálnejší. Uvedomil si, že veľakrát súdil ľudí na prvý pohľad. Teraz si všíma, že niekedy nevie, prečo ten druhý koná tak, ako koná, prečo je taký alebo onaký. Je na seba hrdý, lebo zmenil svoje nazeranie na druhých a uvedomuje si, že nekráča v cudzích topánkach a nemá právo súdiť. Ďalší študenti vnímajú, že sú kultivovanejší a sú hrdí na to, čo všetko prečítali, čím si prešli, že dokázali absolvovať náročný projekt.

Vidíte u študentov aj nejaké ďalšie presahy z toho, čo ste riešili na seminároch Akadémie?

Niektorí študenti z nášho klubu sa zapojili do súťaže, ktorú organizovala Slovenská národná galéria, s názvom Máš umelecké črevo? Umiestnili sa na treťom mieste, a to boli jediní študenti z neumeleckej školy. Ich dielom bol akoby zostrih audiovizuálov, taká riadená diskusia s publikom. Keď som to videla, tak som v tom zbadala jasné stopy toho, čo sme robili aj my na Akadémii. Postup, akým sme diskutovali o dielach, využili vo vlastnom tvorivom procese. Som rada, že pochopili, že je to efektívne, funguje to a je to dobrá cesta, po ktorej môžu ísť.

Pozrime sa na to aj z druhej strany. S čím sa vaši študenti najviac borili?

Výzva, ktorú niektorí na začiatku aj pomenovali a pre ktorú sa prihlásili do Akadémie, bola naučiť sa lepšie formulovať myšlienky. Sama vidím, že majú veľmi bohatý vnútorný svet, ale robí im problém dať to do ucelených a jednoduchých blokov, aby ich niekto ľahko pochopil. Často sa strácajú v tom, čo rozprávajú, lebo majú veľa čo povedať a zrazu zistia, že sa zamotali a to podstatné stále nepovedali. Toto bola určite veľká výzva a myslím si, že ju niektorí aj zvládli.

A čo dal rok v Akadémii vám?

Boli to úžasné intelektuálne hody. Spoznala som veľa krásnych vecí. Mám veľmi rada analýzu maľby, v tom som sa naozaj vyžívala. Užívala som si skvelé filmy. Konečne som si našla čas a siahla po knihách, o ktorých som sa kedysi sama učila. Tým, že pracujem s francúzštinou a taliančinou, som orientovaná na románsku literatúru a poznám jej autorov. Akadémia mi otvorila anglofónny svet, ku ktorému som nemala až tak blízko a teším sa, že ho môžem objavovať. Akadémia mi dala priestor robiť to, k čomu by som sa možno sama nikdy neprinútila.

Aké diela vás najviac oslovili?

Je ťažké povedať, ktoré dielo bolo najlepšie. Najviac ku mne prehovorili diela od Frankla, Tolkiena, Harper Lee, McDonalda, ale aj Timravy, ktorej tvorbe som doposiaľ nemala možnosť tak detailne sa venovať. Diela od týchto autorov sú vysoko zamerané na hodnoty, morálku, svedomie. Sú silno emotívne a veľmi ľudské.

Čo nové ste sa vďaka Akadémii naučili?

Získala som nové zručnosti, pracovné nástroje a vypestovala si nové dobré návyky. Vďaka rutine sa mi metodika stala dobrým pracovným nástrojom. Viem si istejšie vybrať postup hodiny, naučila som sa lepšie klásť otázky. Pozorujem na sebe, že ľahšie dokážem zhrnúť, čo sme povedali, kam sme sa v diskusii posunuli. Dokážem reformulovať, čo chcel študent povedať, akoby seba aj jeho uistiť: „Ty hovoríš toto, ja počujem toto, je to to isté?“ Všetko sú to dobré pracovné nástroje, ktoré som si predtým až tak neuvedomovala, ale tým, že som ich toľkokrát cielene použila, stali sa mi vlastnými.

Študenti sa stretávajú s dielami z literatúry, filmu, hudby a maľby. Ako ste sa popasovali s učením štyroch rôznych žánrov?

Tešila ma tá pestrosť, som rada, že to nie je jednostranne zamerané, ale diverzifikované. Samozrejme, boli diela, pred ktorými som mala veľký rešpekt. Najmä pri filozofických textoch som sa sama s textami pasovala a obávala som sa, ako to podám študentom. No o to viac ma prekvapili. Mali to skvele zvládnuté, v niektorých veciach sa lepšie orientovali, argumentovali textom a citovali ho v diskusii. To, že to zvládli moji študenti, ma ďalej motivovalo, aby som to zvládla aj ja. Tiež ma prekvapila hudba. Najprv som si myslela, že keď hrám na hudobný nástroj, tak to bude jednoduché, no napokon ma práve hudba najviac vytrápila.

Je ešte niečo, čo vás prekvapilo?

Milo ma prekvapilo, že to fungovalo aj online. Zo všetkých 25 seminárov sme mohli mať naživo iba ten posledný. Je pravda, že zo začiatku sme boli trochu nervózni a v strese, ale potom sme si zvykli a v konečnom dôsledku to nebolo zlé. Pre niektorých to bola jediná mimoškolská aktivita, všetko ostatné bolo zrušené. Študentom vyhovovala aj pravidelnosť stretnutí. A mne tiež. Vedela som, že od pondelka si už môžem niečo čítať, študovať si metodiku, chystať si pomôcky. Som na nás v konečnom dôsledku hrdá, že sme to zvládli, že sme to takto vybojovali.

Čím je pre vás Akadémia ako projekt?

Akadémia je jedno krásne dobrodružstvo. Treba sa vydať na túto dobrodružnú plavbu, prejsť búrlivými vodami, aby ste si potom užili ten krásny vietor, ktorý vám do plachiet dajú mladí. Dopriala by som vám to zažiť. Mám svoju prácu skutočne rada a Akadémia je skvelý nástroj, ako si to ďalej užívať. Chodím sa do práce baviť a hľadám si to, čo prináša radosť mne a dúfam, že aj ostatným. Vážim si, že Akadémia je nám učiteľom taká blízka a sprevádza nás. Teším sa, že sa tvorí takéto krásne nové spoločenstvo.

Čo by ste odkázali učiteľom, ktorí premýšľajú nad zapojením sa do Akadémie?

Chápem, že máte pochybnosti a uvedomujete si ťažkosti. Aj ja som do toho išla s obavami, s rešpektom, ale aj s dôverou. Veľmi som chcela otvoriť klub, no vravela som si, že keď sa mi to nepodarí, tak to skúsim o rok. Nechcela som to nasilu pretláčať a myslím si, že na začiatku sa treba zbaviť tohto tlaku, začať v malom a veriť, že sa to rozbehne. Ak je učiteľ nastavený, že chce ostatným niečo dobré ponúknuť, tak podľa mňa dokáže preniesť svoje nadšenie aj na študentov. Ak tomu uveríte, ak to naozaj chcete, tak sa vám to podarí.

Foto: archív A. B.

............................................................................................................................................................................

Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.

Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Pridajte sa k nim.

Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.