top of page

Ako pamätať na smrť a nezabudnúť na život? (III.)

Prinášame vám tretiu, poslednú časť z trojdielnej série o výnimočnej knihe Večne spievajú lesy a jej posolstvách, ktorú pre Akadémiu veľkých diel napísala Michaela Tomaštíková.



Mladý Dag sa vyškriabal až na samý vrch Smrtnej hory. Ten výhľad ho skoro stál život. Zletel dole a dochrámal si celé telo. Úder do hlavy bol vážny, ale nie smrteľný. Jeho najbližší ho našli, obviazali rany a odniesli domov. Telo sa pomaly zotavovalo, ale s mysľou to bolo ťažšie. Adelheida si miestami myslela, že potratil rozum. Zo sna často vykrikoval nezmyselné vety. V rozhovoroch s ňou mal neprítomný pohľad. V mysli sa neustále vracal k Smrtnej hore, k pádu, k jeho stretnutiu so smrťou. Dagove myšlienky z jedného rozhovoru Adelheidu obzvlášť znepokojili:


Jediná vec, ktorú vieme


„(…) ľudia sa namáhajú a zápasia s toľkými vecami tu v živote, akoby mienili žiť naveky – a predsa sme tu všetci len na krátkej, malej ceste životom do večnosti… čo si ľudia dajú práce so všetkým iným, len nie s tým, aby mysleli na skutočnosť, na to, že sme na ceste do krajiny smrti. Lebo to je tá veľká skutočnosť v živote – jediná vec, ktorú vieme – že život je smrť. Keď si človek sadne hore na skalu a díva sa dolu na ľudí, ako žijú – tu si väčšina z nich počína ako slepí blázni, a ja sám som bol jeden z nich (str. 405)."


Dagove slová vyvolávali u Adelheidy zmätok. Istota smrti sa nedá poprieť. A rovnako je pravda, že mnohí ľudia žijú tak, ako by si smrťou neboli až tak istí. Ale jeho slová boli tak pochmúrne, ťaživé a bezútešné. Život odsúvali do tieňa smrti. Naozaj je život smrť? Sme len poľná tráva a nalomená trstina? Vkladáme sa naplno do našich životov len preto, aby sme nemysleli na smrť, na to, že je všetko márne a nič nedáva zmysel? Sme len splašená zver uháňajúca životom do pazúrov smrti?


Adelheida sa so svojim znepokojením zverí starému Dagovi. Slová mladého Daga ho neprekvapia, ba zdá sa, že s nimi súhlasí. Vyzerá ale zamyslene, prechádza sa hore-dole po izbe, ruky vzad a pohľad zapichnutý do zeme. Snaží sa vystihnúť to, čo mladému Dagovi uniká. „(…) v ľudskej duši je sila ísť proti všetkému, aj keby to bola smrť. Hĺbal dlho, aby našiel slová pre to, čo myslel. Zmysel mu bol jasný – jemu samému; ale bolo treba slov, aby ho oznámil druhému (str. 406)."


Život ako úsek cesty


„To o živote a smrti – to je správne a pravdivé, ako to Dag povedal. Vidieť život zhora tak, že ho vidíme len ako krátky úsek cesty – medzi večnosťou, z ktorej prichádzame, a večnosťou, do ktorej ideme – to je prvý pohľad, ktorý musíme mať, aby sme boli schopní vidieť súvislosť. A súvislosť je v tom, že máme v sebe niečo z Pána Boha. Človek to môže vysvetliť tromi slovami, známymi z kníh: Viera, nádej a láska, ale mne to bolo bližšie, keď som premenil tieto slová na vieru v Boha, dôveru a dobrú vôľu. Takto sú bezprostrednejšie spolu, nemožno ich oddeliť. Máme ich v sebe z Pána Boha, Adelheida, a ony nás iste vynesú vysoko nad Smrtnú horu (str. 407)."


Slová starého Daga nesú v sebe čosi moralizujúce, vyrušujúce, ale aj oslovujúce. Vnímanie života ako úseku cesty prináša mnoho otáznikov. Obzvlášť v momente, keď človek narazí na vlastnú krehkosť a pominuteľnosť. Nič nedáva zmysel, vnútro zaplavuje nepokoj. Akoby sa človek búril proti predstave absurdnosti vlastného života.


No ani prijatie existencie večnosti, z ktorej prichádzame a ku ktorej smerujeme, nemusí prinášať pokoj. Ak je náš život len jadrom príbehu, ktorého úvod a záver nepoznáme, môže to byť rovnako desivé, ak nie desivejšie ako predstava, že smrťou to všetko končí.


Viera v to, že človek je vo svojej podstate dobrý a že nie je tvorcom seba samého, je veľmi kontroverzná. Je to naivita či dokonca bláznovstvo? Alebo vnímavosť na to, čo sa skrýva za zdanlivým? Je to len morfium na absurdnosť života? Alebo odhodlanie čeliť neistote a odvaha dúfať?


V istom momente človek musí skočiť do priepasti neistoty. Niet inej cesty okrem tej do neznáma, do neistej, ale sľubnej skúsenosti. A čo sľubuje? Odvaha dúfať v zmysluplný úvod a záver v srdci vytvára priestor pre dôveru. A dôvera prináša blízkosť. Už sa viac nebojím druhého človeka, už sa viac nebojím seba. On a ja podliehame rovnakému osudu, nesieme bremeno rovnakej krehkosti. Ak je našou condition humaine (našim ľudským údeľom) pamätať na smrť, je ňou aj nezabúdať na život a najmä nezabúdať na večnosť.


Vidieť dobro a nasledovať ho


Čo to znamená? Niet inej cesty, okrem… Krista… (str. 575) To sú posledné slová starého Daga. Sám si v živote prešiel mnohými cestami. Hnal sa za svojou hrdosťou, bohatstvom či chladnou spravodlivosťou. Nič z toho ale neprinieslo skutočný pokoj. Jeho záblesky pociťoval, až keď sa prestal zaoberať vlastným egom. Až keď začal chrániť ľudskú krehkosť a dvíhať ľudskú slabosť. Zvažujúc popritom všetkom starostlivo vhodné prostriedky a skúmajúc pozorne svoje motivácie. Adelheide vysadil brezovú alej, kde si mohla odpočinúť jej duša. Na panstvo prijal starého drevorubača. Privítal ako starého priateľa. Dal mu pocítiť, že niekde patrí a navrátil mu pocit vlastnej dôstojnosti. Poriadne zakrútil s richtárom, ktorý bol pijan a podvodník a privádzal na cestu alkoholizmu a hazardu mužov z osady. Láskavo napomenul múdreho a odvážneho farára, ktorého v dedine pre jeho vernosť pravde neprijali. A on ustrnul v sebaľútosti. Niet inej cesty okrem Krista znamená vidieť dobro a nasledovať ho. 


A keď mladý Dag prekoná čas vnútornej ťažoby, zmätku a neistoty, aj on vystúpi na túto cestu. A azda sa mu po nej podarí zájsť ešte ďalej ako otcovi. Ale to už nech posúdi čitateľ.



Michaela Tomaštíková, externá spolupracovníčka a lektorka Akadémie

Comments


bottom of page