Tento článok vznikol ako príspevok na Sympózium Akadémie veľkých diel pre všetkých učiteľov Akadémie, ktorí sú lektori. Pripravil si ho učiteľ z Piaristickej spojenej školy sv. Jozefa Kalazanského v Nitre a náš lektor Marek Lehocký.
Pred časom som narazil na článok, ktorý si kládol otázku „Čo sa stalo dobrej architektúre?“, pričom článok definoval dobrú architektúru ako „vizuálne lahodiacu“, čiže „s náležitými proporciami“. Otvorila sa tak pre mňa téma nielen dizajnu, ale aj funkčnosti. V funkcionalizme vzhľad vyjadruje funkciu. Toto tvrdenie by som pre účely článku rád postavil do kontrastu s tvrdením jedného z najväčších diel filozofie 20. storočia: Esencia vecí je vyjadrená v gramatike.
Útek Enea z horiacej Tróje, Federico Barocci, 1598. Dostupné tu.
Na čo mi bude Eneida?
Ako učitelia od žiakov často počúvame otázku „na čo mi to bude?“. Predpokladáme, že v Akadémii veľkých diel sa to až tak nedeje, hoci práve Eneida bola zdrojom istých foriem nepochopenia či ťažkostí. Nielen študenti, ale aj samotní lektori (učitelia) Akadémie trošku pochybovali o tomto diele. Bolo príliš zložité? Náročné? Vzdialené? Tak sa otázky „Aký zmysel má ešte dnes čítať rímske antické texty?“ či „Aká je dobrá literatúra?“ stávajú otázkami aj ich funkcie.
Je zrejmé, že otázka funkcie je legitímna pri predmetoch. Pýtame sa často na čo slúži to alebo ono. Ako je to však s objektami? Je zaiste správne položiť si otázku, akú funkciu plní pôdorys divadla v Epidaure. Ak si však túto otázku položíme v literárnom diele, (napr. Prečo bol Krutodlak škodoradostný?) myslím si, že nás nezaujíma dôvod stvárnenia Krutodlaka, ale jeho vnútorný zmysel. Teda nie jeho vyjadrenie, ale jeho podstata. Nie fakt, ale príčina.
C.S. Lewis veľmi cielene vyjadril, že ani priateľstvo, ani umenie, ani filozofia a ani vesmír nie sú nevyhnutné a dokážeme viesť život aj bez nich. Avšak ony nášmu životu pridávajú hodnotu. V tomto prípade by teda otázka funkcie nebola schopná poskytnúť postačujúcu odpoveď.
Aká je „funkcia“/vnútorný zmysel Eneidy?
Otázka funkcie nám však poskytuje iné odpovede. V prípade Eneidy to, že je kompozične skvelo prepracovaná a obsahovo veľmi bohatá či to, že nám to prináša priam estetický zážitok pri čítaní originálnej verzie kvôli excelentnej latinčine. I keď to sú v tomto momente skôr technické detaily. Stačí teda, že Eneidu nazveme veľkým dielom, aby sme získali presvedčenie, že dnes je nielen dobrým, ale veľmi dobrým rozhodnutím čítať Vergília?
Pozrime sa bližšie na vnútorný zmysel – a tu začnem od konca. Ak by sme siahli k dielam stredovekej monastickej literatúry, v ich radách ako viesť autentický mníšsky život podľa evanjelia by ste medzi najviac citovanými autormi našli Senecu, Cicera, ale aj Horácia, Ovídia alebo práve nášho Vergília. Prekvapivé? Sväté Písmo či iní antickí autori, otcovia pomerne zriedka. Ako je možné, že tieto diela sa tešili takej popularite po takmer tisíc rokoch a to v kruhoch, kde je ich citovanie prinajmenšom nečakané?
Po storočiach destabilizácie a politického rozvratu Rímskeho impéria, ktoré sa na západe napokon rozpadlo, prichádza takmer o päť storočí karolínska renesancia. Prekvapivo však nepriniesla nijakú mimoriadnu originalitu či kreativitu, ako si možno často myslíme, ale skôr návrat k literárnemu dedičstvu antiky.
Táto obnova nebola výlučne antická. Vznikla nová, kresťanská kultúra, ktorá klasickú antickú literatúru úspešne integrovala a nasmerovala ju na konečný cieľ. Teologický jazyk prevzal mnoho slov z antickej filozofie, pretože je s ňou veľmi úzko prepojený. Slová ako identita, túžba, osoba, cnosť či dokonalosť sú ovocím buď rozšírenia ich pôvodného významu v gréckom jazyku alebo dokonca plodom samotnej kresťansko-antickej syntézy.
S nástupom zlatej rímskej éry v literatúre však vznikla potreba pomenovať novú identitu, ktorá vznikla. Nešlo tu len o jednoduché prevzatie myšlienok Grékov. Rimania neboli zlodeji! Šlo tu o vytvorenie úplne nového obsahu, šlo tu o zrod, či možno ešte presnejšie, prerod. Nič sa však nemôže narodiť samo od seba, tak aj rímska kultúra celkom nepochybne našla svoj zrod na kmeni gréckeho stromu. Bez nej by nebolo rímskeho práva ani rímskej literatúry tak ako ich poznáme dnes.
Isteže niet pochybností, že Vergílius niektoré časti, či možno celú kompozíciu štylizoval podľa Homérovej Odysey. Profesor Quinn dokonca píše, že Vergílius sa síce priblížil k plagiátorstvu tak blízko, ako to len šlo, avšak uspel, pretože jeho dielo transcenduje Homérov zámer.
Prerod rímskej kultúry a nový druh hrdinu
Hádam raz i na toto budeme spomínať v šťastí.
Za rôznych príhod, za toľkých ťažkých skúšok a útrap
mierime do Latia, kde nám ponúka osud
pokojné sídla. Tam opäť má povstať kráľovstvo trójske. (I, 206)
Tieto slová nachádzame v prvej knihe Eneidy. Lewis tieto verše považuje za typicky nehomérovské. Homér totiž prináša pohľad hrdinu zmietaného vášňami, spontánneho, hľadajúceho šťastie.
Vergílius však ukazuje, že existuje niečo ešte za šťastím, jeho poézia je vo vojne s vášňou, aby hľadala zmierenie. Povinnosť je vo vojne s túžbou a v istom zmysle aj človek zápasí s povolaním, ktoré Lewis v Eneide pomenúva takto: niečo, čo nás volá alebo vábi, je neúprosné, no musíte napínať uši, aby ste zachytili hlas, ktorý trvá na tom, že ho treba hľadať, no odmieta ho nájsť.
Homérovský hrdina robí spontánne rozhodnutia, je šťastný alebo nešťastný, to je všetko. Vergíliovský hrdina ide ďalej, nezastavuje pri šťastí, ide za povolaním, neváha podstúpiť prerod – to nie je len katarzia. Máme tu dočinenia s novou realitou, pretože dochádza k radikálnej zmene charakteru, ktorá je platná dodnes. Dochádzame k záveru, že „kniha, [či umenie] ktorú by sme označili za klasickú, je taká, ktorá nikdy neprestane hovoriť, o čom rozpráva.“
Čo nám dala Eneida?
Cid, ktorý prežíval obrovský vnútorný zápas medzi vášňou a povinnosťou. Otázka zmyslu, čiže ultimátneho cieľa v Munchovom obraze či Guernice alebo Franklovi. Dôsledky nesprávneho nasmerovania tejto túžby v Marxovom manifeste. Imaginácia v La Mer. Konflikt postáv v Prípitku mužovi na ceste či otázka samotného povolania v Caravaggiovi alebo Rembrandtovi.
Spomínam len diela, ktoré máme v Akadémii (a nie všetky). Tu všade možno vidieť novosť Vergíliovho daru pre náš kultúrny kontext, pre našu civilizáciu, ktorá v západnom chápaní nepredstavuje len kultúrne, alebo spoločenské alebo materiálne dobrá. Ale všetky tieto, spolu s duchovnými hodnotami: antiky, kresťanstva, stredoveku, osvietenstva, postmoderny.
Tak imaginatívny apel, ktorý Vergílius prináša v idei Eneovho prerodu, v jeho zápase medzi povinnosťou a vášňou, v jeho ťažkom boji o charakter, sa stáva pre európsku, či celú západnú literatúru leitmotívom. A pretože tu nejde o štýl, ale o príbeh, Eneida ako aj mnoho ďalších diel je mýtom, ktorý sa stáva jazykom. Možno by som zašiel až tak ďaleko, že by som povedal, že sa stáva jazykom literatúry západnej civilizácie, ba aj nášho vlastného života. Otázkou toho, čo chcem a toho, čo musím. Pretože tieto dve možnosti nie vždy spolu súznia.
Ak je esencia vyjadrená v gramatike a mýtus je naozaj jazykom, potom musí Vergílius hovoriť nielen o realite, ale aj o tom, čo je za ňou – a tak ponúka unikátny kľúč k pochopeniu sveta, života a spoločnosti, v ktorej žijeme:
"To nie je výsledok ľudskej moci a zázrakov môjho
umenia, Aeneas, moja ruka ti nevracia zdravie!
Robí to väčší boh, on ťa posiela do väčších činov!" (XII, 427-429)
Aeneas poráža Turna od Luca Giordana, 1634–1705. Dostupné tu.
Pre Akadémiu veľkých diel napísal učiteľ a lektor Akadémie Marek Lehocký
V tomto článku boli použité aj tieto zdroje:
Hejduk, Julia: Vergil’s secret message. Available at: https://aeon.co/essays/why-it-pays-to-read-for-acrostics-in-the-classics.
Williamson, Makyra: Vergil’s Æneid: The Cornerstone of Roman Identity. In: Tenor of Our Times, Vol.8, Art.18. Available at: https://scholarworks.harding.edu/tenor/vol8/iss1/18.
Leclerq, Jean OSB: Láska k literatuře a touha po Bohu. Úvod do četby středověkých monastických autorů. Praha: Krystal OP, 2023. s. 57.
Lewis, C.S.: A Preface to Paradise Lost. Oxford University Press, 1942.
Lévi-Strauss, Claude. Structural Anthropology. s. 210.
コメント