Prinášame na teraz posledný preklad textu o čítaní z dielne Circe inštitútu. Autor Andrew Kern v ňom prináša provokatívnu tézu, v ktorej hovorí, že kmeňovitosť a poslušnosť nemusia byť vždy len na škodu a vždy záleží na tom, akým spôsobom sa s týmito dvoma prístupmi pracuje. Hovorí tiež, že je pre učiteľa dôležité, aby si to uvedomil a prijal svoju úlohu hovorcu spoločenstva, do ktorého je žiak či študent vovádzaný. Veríme, že bude pre vás tento text rovnako podnetný ako predošlé.
Čítanie polsednej vôle, David Wilkie, 1820. Dostupné tu.
Ak čítame kmeňovo, skracujeme si cestu k múdrosti.
Ak čítame poslušne, na tejto ceste sa vyčerpávame.
Ak moja prvá otázka pri čítaní vyššie citovaného odseku znie: „Kto to napísal?“, kladiem si úplne prirodzenú otázku, ktorá pramení z mojej túžby byť v bezpečí môjho kmeňa.
Všimnite si, prosím, že nepoužívam slovo kmeň v negatívnom zmysle. Používam ho ako nevyhnutnú skutočnosť. Možno som mal použiť slová „ako člen“ alebo „komunitne“, ale chcel som naznačiť iné dôrazy.
Základnou chybou kmeňového čítania je nečítať ako člen kmeňa alebo spoločenstva. Pretože, ak je to prirodzené a automatické, že čítam ako člen istého spoločenstva, nemôže byť chyba, keď takto čítam.
Chyba vzniká až vtedy, keď dovolím svojmu kmeňu, aby za mňa interpretoval text spôsobom, ktorý spôsobí, že sa uzavrú moje vlastné myšlienkové procesy. Chyba je, keď si poviem, že odmietam túto pasáž, pretože ju povedal povedzme Robert Fico alebo katolícky kňaz, a nie preto, že je nepravdivá, nemorálna alebo si protirečí.
Na druhej strane by som ten odsek mohol čítať poslušne. To znamená, že by som sa mu mohol podriadiť bez reflexie. Možno je to tiež kmeňové čítanie, ale rozdiel vidím v tom, že poslušný čitateľ číta čokoľvek bez kritického aparátu. Je to napísané, takže to musí byť pravdivé a úžasné. Možno poslušný čitateľ ide ešte o krok ďalej a hovorí: „Je to napísané a páči sa mi to, takže to musí byť pravda.“
Ale netýka sa to len čítania. V podstate celé vzdelávanie je o tom, že sa žiak či študent stáva súčasťou spoločenstva, ktoré mu odovzdáva svoju tradíciu a poznanie. Aj poslušnosť, aj kmenovitosť je niekedy potrebná, ale ani jedna sa nemôže stať hlavným spôspobom, ako pristupujeme k textu či učiteľovi. Učiteľ (text) potrebuje dôveru (poslušnosť), ale zároveň potrebuje spochybnenie. Zdrojom skepse voči čítanému či učenému môže byť práve kmeňovitosť, ale opäť len do takej miery, ako to píšem vyššie.
Kmeňovitosť ako nutný dôsledok vzdelávania
Tento hlboký a trvalý ľudský problém nemá jednoduché riešenie. Je spojený s politickými a kultúrnymi teóriami a impulzmi. Každé spoločenstvo nesie zodpovednosť za odovzdanie svojho dedičstva svojim členom. Zároveň nesie zodpovednosť za to, aby svojich členov naučila toto dedičstvo zhodnotiť. Keď odovzdáva svoje bohatstvo, riskuje, že bude produkovať kmeňových mysliteľov. Ba čo viac, zaručuje, že bude produkovať kmeňových mysliteľov.
Ale čo má potom robiť? Neodovzdávať svoje objavy, poznatky, skúsenosti? Tým by sme získali len to, že takéto spoločenstvo a kultúra bude produkovať hlupákov, odtrhnutých od vlastného dedičstva a neschopných vytvoriť iné.
Keď zabezpečíme, že tu nebudú kmeňoví myslitelia vo vzťahu ku kmeňu, ktorý im dal život a bez ktorého nedokážu žiť, máme len dve alternatívy. Buď prestanú žiť alebo vytvoria nové kmene. A tieto nové kmene nebudú mať dedičstvo, ktoré im bolo odopreté, vrátane lekcií, ako čítať, písať, tvoriť umenie, opravovať veci, rozhodovať sa atď. Táto neschopnosť ich doženie k násiliu z čírej frustrácie.
Tento odsek opisuje napríklad fašistické Taliansko, nacistické Nemecko, anarchistické a potom boľševické Rusko a ďalšie rozvrátené polis 20. storočia. V každom prípade bol jednotlivec oddelený od svojej minulosti, či už vojenskou katastrofou alebo dramatickými politickými transformáciami. Zaviedli sa nové formy vzdelávania, ktoré však stratili rovnováhu.
Dôležité je uvedomiť si, že vzdelávať dieťa môžeme len v rámci komunity, aj keby deti vzdelávali len rodičia. Sám sa jednoducho vzdelávať nedá. Je to, ako ľudia radi hovoria, „prirodzený stav človeka“, ktorý je veľmi krehký
Na čo však komunita vychováva dieťa? Jednoducho preto, aby bolo členom komunity? To nestačí. Na autonómne individuálne sebapoznanie? To si vyžaduje viac múdrosti, ako je možné obsiahnuť v učebných osnovách. A určite to nie je niečo, čo by komunita mala zveriť svojim mladým dospelým, často slobodným a sotva vyrastajúcim z puberty.
Učiteľ hovorca spoločenstva
Učiteľ sám si musí uvedomiť, že je vždy a nevyhnutne hlasom spoločenstva. Nie je autonómnym sprostredkovateľom múdrosti. Jeho vlastné postrehy, akokoľvek sú pre žiakov cenné, nebudú mať pre študenta taký veľký význam ako odovzdané dedičstvo.
A predsa úloha, ktorú učiteľ zohráva vo vývoji dieťaťa, má obrovskú váhu. Ak učiteľ bráni rozvoju dieťaťa v matematickom chápaní v tretej, siedmej alebo jedenástej triede, nepochybne tým podkopáva efektívnu prácu každého ďalšieho učiteľa, pretože rozumový rozvoj, rovnako ako v matematike, je taký krehký. Žiak deviateho ročníka, ktorý vyniká v matematike, ale jeden rok má zlého učiteľa, mohol mať matematiku vždy rád, ale aj tak sa znižuje šanca, že sa stane inžinierom alebo lekárom.
Učiteľ preto musí prijať terapeutické povzbudenie učiteľského sveta, ktoré mu hovoí: „Učiť znamená navždy sa dotknúť života.“ To je pravda už len preto, že hovoriť znamená navždy sa dotknúť života. Musí to však robiť skromne a chápať, že má moc podkopať aj vývoj dieťaťa, že sa môžete navždy dotknúť života negatívnym spôsobom a že nie ste zdrojom konečnej múdrosti v živote dieťaťa.
Andrew Kern, zakladateľ Circe Inštitútu
Pôvodný článok:https://circeinstitute.org/blog/how-read/
Článok bol upravený pre potreby Akadémie veľkých diel a slovenského kontextu.
Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.
Comments