FILIP BEDNÁR
Občas mi ktosi povie: „Vieš, ja si tú knihu aj prečítam, aj ju prežívam aj vidím, že je v nej viac ako sa na prvý pohľad zdá, ale často sa mi po dočítaní stane, že vlastne neviem, o čom bola ani čo sa mi snažila povedať.“ Úplne tomuto ponosu rozumiem. Často po dočítaní poviedky či básne netuším, čo si myslieť či čo k tomu povedať, kým mi niekto nepoloží dobrú otázku.
Beletria má vo všetkom, čo je popísané v knihách — medzi históriou, vedou a filozofiou — jedinečné miesto. Z dvoch dôvodov: Po prvé, iba ona od nás chce, aby sme zapojili menej analytického myslenia a viac predstavivosti, empatie, vlastných túžob a spomienok. Po druhé, kým od autorov esejí a článkov sa očakáva, že jasne vyjadria a podložia svoje myšlienky a odtlmočia presný význam toho, čo píšu, autori beletrie často považujú za svoj úspech práve to, keď sa jeden význam rozplynie v čo najviac príležitostiach pre rozličné významy a interpretácie.
Po dočítaní histórie, vedy či filozofie sa pýtame, čo to znamená, čo autor tvrdí, ako to je... Po dočítaní beletrie by sme sa mali pýtať, čo všetko by to mohlo znamenať, čo by to mohlo hovoriť mne a o čo — s povzdychom, nadávkou či s (opatrným) úderom po stole — to tam vlastne ide?
Toto všetko znemožňuje pre čítanie beletrie poskytnúť analytickú radu, ktorá privedie k jednoznačnému významu. Tento článok sa pokúsi ponúknuť najmä tipy, ako si klásť dobré otázky — veď keby sa vôbec nedalo pomôcť, neexistovala by literárna veda. Chcel som tým ale povedať, že frustrácia, ktorú v úvode spomínam, zrejme pretrvá a že je to v poriadku, lebo je súčasťou toho, čo beletria je a čo je jej jedinečnou úlohou.
Všimnite si, čo sa opakuje
Najistejší spôsob, ako si začať klásť otázky, ktoré môžu viesť k významom a interpretáciám, čo aj skutočne z príbehu vyplývajú, je pýtať sa, prečo sa čokoľvek v románe, poviedke či básni opakuje. Môže to byť úvaha postavy, opis, ktorý sa snaží namaľovať tú istú predstavu či obraz, symbol, replika v rozhovore, prostredie deja, slovné spojenie, atď. Dôležité je mať na mysli, že ak máme dočinenia s dobrou knihou, málokedy tam je čosi navyše či náhodou.
Ak ste čítali napríklad Janu Eyrovú, iste ste si všimli opakujúce sa oslovenia čitateľa rozprávačom. To otvára rad otázok o tom, prečo to v knihe je, čo to hovorí o žánri, aký dojem to v čitateľovi chce vyvolať, či som ten čitateľ vôbec ja a ak nie, kto teda. Možno ste si viackrát všimli aj metafory o klietke a vtáčikovi alebo niekoľkokrát zopakované slovné spojenie „tichý hlas“. To sú všetko podnety k ďalším „prečo“ a so správnymi „prečo“ samotné čítanie začína byť bohatšie, úvahy a rozhovory postáv nadobúdajú nové zmysly a každý odsek a každá veta sa začína podobať na dôležitú súčasť puzzle skladačky, v ktorej má všetko svoje osobitné miesto.
Titul knihy
Raz sme sa s priateľmi rozprávali pol hodiny iba o tom, prečo sa najznámejší román Jane Austenovej volá Pýcha a predsudok. Najprv sme sa snažili jeden z týchto atribútov priradiť k jednej z postáv. Keď sme sa zistili, že to dokážeme vidieť úplne opačne a s úplnou istotou pre svoj pohľad, museli sme sa zhodnúť na tom, že to zrejme nechce poukázať na rozdiel medzi pyšnou Elizabeth a predpojatým Darcym či predpojatou Elizabeth a pyšným Darcym, ale že oba atribúty zrejme budú univerzálne pre oboch. A to otvorilo otázku o tom, čo to hovorí o našich vzťahoch, a tak ďalej… Mimochodom, pracovný názov knihy bol Prvé dojmy a ďalšia pol hodina by sa dala stráviť rozhovorom o tom, či by to nebol býval lepší názov.
Tým chcem, samozrejme, povedať, že značnú časť obsahu, myšlienky či „významu“ knihy ponúka samotný titul. Často už pred prečítaním a násobne bohatšie po prečítaní. Čo myslíte, koľko času podľa vás autori strávia tým, aby vymysleli ten ,,najtrefnejší" pre svoju knihu?
Pri knihách, ktoré sa volajú rovnako ako hlavná postava alebo ako miesto deja tento tip, samozrejme, málokedy padne vhod. Na druhej strane, často sa stáva, že názvy kníh, ktoré naozaj cielene a sofistikovane dopĺňajú ich myšlienky, po prečítaní odsúvame ako iba akýsi marketingový háčik, ktorý mal upútať našu pozornosť. Pochopiteľne, aj to je súčasť procesu — spravodajské redakcie majú hotové systémy na vytváranie titulov, ktoré najviac upútajú pozornosť alebo získajú najviac kliknutí na internete. Knihy ale nie sú články — pri knihách občas stojí za to skúsiť sa po prečítaní zamyslieť nad tým, ako by sa dal prepojiť ich názov s ich obsahom a myšlienkami.
To, že sa knihy ako Pýcha a predsudok, Nezabíjajte vtáčika alebo aj Božská komédia volajú tak, ako sa volajú, opäť nie je náhoda a rozlúsknuť túto „hádanku“ zvykne prekvapivo výdatne nasýtiť túžbu po pochopení.
Zabudnite na autora
Vraj keby sme lepšie poznali autora, keby sme si prečítali jeho biografiu alebo sa s ním mohli porozprávať, hneď by sme lepšie pochopili jeho knižku. Naštudovať si nejaké fakty o živote autora nemusí byť nutne zlý spôsob. Napríklad vedieť o tom, že Viktor Frankl naozaj prežil čas v koncentračnom tábore pomáha vidieť, že to, o čom píše vo svojej knihe Hľadanie zmyslu života, je ozajstné a odžité.
Aj okolnosti Jeroma D. Salingera, ktorý ako vojak zažil najväčšie hrôzy 2. svetovej vojny, otvárajú podnetnú otázku o jeho knihe Kto chytá v žite. Kým jeho priatelia z frontu a neskôr literárni súčasníci písali krvavé vojnové romány, on sa rozhodol napísať novelu o tínedžerovi, ktorý hľadá svoju cestu do sveta dospelých. Prečo to človek s jeho skúsenosťami a zážitkami mohol považovať za dobrý nápad?
Často sa ale stáva, že sa na otázku „čo tým autor chcel povedať“ upneme príliš — a možno aj viac, ako by on či ona sami chceli. Uniká nám potom bohatstvo, ktoré sa ukrylo — zvyčajne bez úmyslu a vôle autora — do príbehu aj medzi riadky. Spomeňte si napríklad na vlastné básne z detstva alebo staré pár rokov.
Na úmysel autora sa možno stále viete živo rozpamätať a dokonca poznáte aj jeho biografiu a myšlienky lepšie ako ktokoľvek, kto sa s ním kedy rozprával. Ale je to to jediné čo teraz, aj po rokoch, sprevádza vaše čítanie básne? Môžete si položiť otázku či by ste chceli báseň obmedziť na tento — možno zastaralý či „nezrelý“ — úmysel spred rokov. A chceli by ste, aby to s touto vašou básňou robili ľudia, ktorým ju dáte prečítať?
T. S. Eliot vo svojej eseji Tradition and the Individual Talent píše, že „iba málo ľudí vie v umení rozpoznať výraz ozajstnej emócie — emócie, ktorá má svoj život v básni, nie v histórii básnika.“ Dobrí autori by podľa neho mali dbať na to, aby predovšetkým nevyjadrovali „seba“ či svoju osobnosť, ale aby sa snažili tvoriť samostatné diela, v ktorých sa dojmy, emócie a zážitky vyjadria nečakanými spôsobmi pre každého čitateľa osobitne. Knihy tak začínajú žiť vlastný život a stávajú sa preniknuté čímsi univerzálnym, čo tam autor nedokázal vložiť sám a čo sa stalo vlastne práve preto, že sa tej snahy vzdal.
Našou úlohou ostáva naučiť sa nechať romány a básne hovoriť samé za seba a naučiť sa to, čo hovoria, oceniť. Oslobodiť naše čítanie od zväzujúceho upnutia sa na úmysel a okolnosti autora je často významným krokom v raste každého čitateľa. V pokračovaní článku si povieme o symboloch, o tom, kde hľadať dôležité vety, aj o tom, ako čítala napríklad anglická kráľovná Alžbeta I.
Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.
Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Prihláste sa na tréning a pridajte sa k nim.
Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.