top of page

Ako správne nesúhlasiť s dielom?

(podľa amerického inštitútu CiRCE)


Rachel Woodham je autorkou Circe Inštitútu a vo svojom texte sa zaoberá tým, ako správne nesúhlasiť s dielom. Pozýva nás k interpretačným otázkam, ktoré nám majú pomôcť pochopiť autora. K tomu treba pripojiť aj láskavý prístup k autorovi, ak jeho myšlienky pretrvali stáročia. Až potom môžeme pristúpiť k dielu a hodnotiť ho, pričom naše hodnotenie má vychádzať zo správneho pochopenia pojmov a argumentácie a jasného formulovania nesúhlasu (komentár Akadémie).


Posledné dni sa už aj v bežných rozhovoroch často sťažujem na škótskeho osvietenského filozofa Davida Humea. Končiac vzdelávací kurz, na ktorom sme Humea rozoberali, sa mi uľavilo v nádeji, že svoju nenávisť voči Humovi už aspoň nebudem živiť v konverzáciách o ňom.


Študovala som Descartovu a Humovu filozofiu predstavivosti, pričom som sa obzvlášť podrobne venovala Humovmu Pojednaniu o ľudskej prirodzenosti. Nevedela som o ňom takmer nič okrem toho, že je to kľúčový text v oblasti, ktorej som sa chcela venovať. Na prstoch jednej ruky by som spočítala knihy, ktoré sa mi za posledné desaťročie nepáčili, takže som nemala dôvod očakávať negatívnu reakciu.


Od prvej kapitoly sa mi však Humeova filozofia mysle zdala strelená. To, čo nazývame mysľou, nie je podľa neho „nič iné ako hromada alebo zbierka rôznych vnemov, spojených určitými vzťahmi.“[1] Od streleného rýchlo prešiel k urážlivému, keďže morálny systém postavený na večných, racionálnych mierach dobra a zla nazval „vulgárnym“.


Morálku premiestňuje do oblasti vášní a cnosť nanovo definuje ako druh pôžitku, ktorý je podobne ako farba alebo chuť len vnemom v mysli. Pod kožu sa mi nedostalo len Humovo groteskné znevažovanie cnosti a povýšenecký tón. Mala som problém ho vôbec dočítať.


Metóda spoločného skúmania - interpretácia


Keď som ako postgraduálna študentka začala študovať v programe Great Books, zoznámila som sa s Metódou spoločného skúmania nadácie Great Books Foundation, stojacou na práci amerických filozofov Roberta Maynarda Hutchinsa a Mortimera Adlera.


Táto metóda vyžaduje, aby študent prichádzal na diskusie najprv s otázkami, ktoré nie sú faktografické alebo hodnotiace, ale interpretačné. Môj úvodný kurz zahŕňal precvičovanie tejto metódy s čítaním o americkej demokracii. Nami čítané texty boli nepochybne vybrané, pretože ide o veľké diela, ale aj preto, že na ne ľudia pravidelne majú rozličné a zväčša protichodné názory.


Zameranie sa na interpretáciu eliminuje dva základné spôsoby, ktorými nás bežné vzdelávanie učí reagovať na literatúru. Prvým je reakcia čitateľa: myslím si, páči sa mi, súhlasím, nesúhlasím. Druhý, o niečo sofistikovanejší, je reakcia kritika, ktorý spája názory ďalších literárnych kritikov (Napríklad Freud o tomto diele hovorí to a to pozn. Akadémie). Ale ani jeden z nich neučí čitateľa počúvať, čo autor hovorí. Akonáhle som prestala čítať dielo s mojimi názormi a predsudkami, otvoril sa mi nielen nový spôsob čítania, ale začal som taktiež autora naozaj počúvať.


1. predpoklad nesúhlasu - ujasni si pojmy


Predtým, ako môžeme s knihou súhlasiť alebo nesúhlasiť, musíme sa najprv zmieriť s autorom. V dielach literatúry faktu, najmä filozofických, má každý filozof právo definovať svoje vlastné pojmy: dobro, pravda, spravodlivosť, múdrosť, krása. V rámci diela tieto slová znamenajú to, ako si ich definoval autor.


Pred niekoľkými mesiacmi som na vlastnej koži zažila nespravodlivosť, keď sa mojim slovám pripisoval nesprávny význam. Použila som teologický termín, ktorý je, samozrejme, v rôznych kresťanských tradíciách chápaný rôzne. Použila som tento termín konkrétnym spôsobom s presnou definíciou na mysli.


Osoba, s ktorou som hovorila, sa okamžite rozhodla pre inú definíciu a začala mi nadávať. Hoci som sa opakovane pokúšala jasne definovať svoj pojem, nepočúvala ma. Počula len to, čo to slovo znamenalo pre ňu, a rozčuľovala sa nad niečím, čo som nikdy nepovedala.


Podobne si aj my všetci do textu prinášame svoju batožinu, definície a očakávania. Úlohou čitateľa (keď číta knihu, ktorá stojí za prečítanie) je odložiť to na chvíľu na poličku a počúvať. Interpretačné otázky sú jednoducho o pochopení toho, čo chcel autor povedať. Používa dôležitý pojem viac ako jedným spôsobom? Keď skúmam pasáže, ktoré si zdanlivo protirečia, nezjednotia sa na inom mieste v diele?


2. predpoklad - pristupuj k autorovi láskavo


Ku každému textu sa snažím pristupovať s láskavými predpokladmi. To znamená, že sa pýtam sama seba: „Ak táto kniha obstála v skúške času ako veľké alebo dôležité dielo, akým veľkorysým spôsobom môžem pochopiť jej argumenty?“ Až keď si dám tú prácu, aby som pochopila pojmy a argumenty, vyberiem svoje názory späť z poličky. Potom môžem zvážiť spisovateľove myšlienky a zistiť, či ich považujem za dostatočné alebo nedostatočné.


3. predpoklad - najprv pochop, potom jasne formuluj nesúhlas


Intelektuálna integrita si vyžaduje, aby som bola schopná jasne formulovať stanovisko alebo argument, s ktorým nesúhlasím. Niekedy je náročné pochopiť to, s čím nesúhlasíme. Nerozumiem preto, že argument je nesúvislý, alebo sa mi argument zdá nesúvislý preto, že mu nerozumiem? Hume je notoricky známy svojou náročnosťou a takmer ma intelektuálne porazil. Keď som raz prešla k jeho filozofii vôle, jeho myšlienky o slobode a nevyhnutnosti sa mi zdali úplným šialenstvom.


Hume hovorí: “Chcel by som, aby sa dalo poznamenať, že vôľou nemyslím nič iné ako vnútorný dojem, ktorý pociťujeme a ktorý si uvedomujeme, keď vedome vyvolávame nejaký nový pohyb nášho tela alebo nové vnímanie našej mysle. Tento dojem, podobne ako predchádzajúce dojmy pýchy a pokory, lásky a nenávisti, je nemožné definovať a je zbytočné ho ďalej opisovať….”[2]


Požiadala som o pomoc. Podarilo sa mi zavolať si s rektorom univerzity, ktorý bol veľkým milovníkom Humea. Keď som počúvala jeho zanietenie, dokázal som pochopiť Humea novým spôsobom, ktorý som predtým nepoznala. Žiaľ, jeho vášeň pre Humea spočívala na tom, čo vo mne spôsobovalo znechutenie: stála totiž na Humeovej konštrukcii morálky mimo Boha, mimo vonkajších alebo večných noriem. Pochopiac to som však konečne mohla porovnať Humove myšlienky s tým, čo som vedela, že je podľa mňa pravdivé. Mohla som povedať, že sú nedostatočné. A môj úsudok bol spravodlivý, pretože som jeho myšlienkám konečne rozumela.


Otvorenosť znamená ochotu počúvať


Napokon, hoci Humove myšlienky boli pre mňa oveľa menej hodnotné ako myšlienky iných mysliteľov, ktorých som čítala, toto cvičenie bolo mimoriadne dôležité. Čítanie nad rámec nesúhlasu je ťažšia práca. Jedna vec je odpovedať: "No nie je ten Aristoteles múdry? Aké sú tie štyri príčiny užitočné!" Iná vec je povedať: "Chápem Humeove myšlienky o nevyhnutnej súvislosti a neustálej konjunkcii. Tu je niekoľko dôvodov, pre ktoré považujem jeho predstavy o kauzalite za nedostatočné."


Moja záverečná esej by sa dala zhrnúť do môjho najlepšieho argumentu, prečo je Humova morálna filozofia nezmysel. Ale spätná väzba, ktorú som dostala na svoju kritiku, ma potešila najviac zo všetkých mojich akademických úspechov: moja esej podľa hodnotenia preukázala pochopenie a otvorenosť.


Otvorenosť neznamená súhlas, ale ochotu počúvať predtým, ako sa rozhodneme súhlasiť alebo nesúhlasiť. Všetci sme už zažili rozhovor, v ktorom poslucháč namiesto skutočného počúvania čaká, kým sa rečník nadýchne, aby mohol vniesť svoj názor. Všetci sme boli takouto osobou. Naučiť sa nesúhlasiť s dielom nám pomáha nielen započúvať sa do myšlienok, ale pomáha nám aj v tom, že sa naučíme správne počúvať.



Preklad bol mierne upravený a pozmenený pre potreby Akadémie veľkých diel a pre slovenského čitateľa.


Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.


Commentaires


bottom of page