Akadémia ukazuje učenie v inom svetle - zrazu to dáva zmysel

KRISTÍNA TOMEKOVÁ, KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ


Pochádzajú z rôznych miest, sú odlišní a každý z nich má iný príbeh. Jedna vec ich však spája. Všetci absolvovali Akadémiu veľkých diel. Hoci každému program priniesol niečo iné, zhodnú sa na tom, že to pre nich bola zásadná skúsenosť ich doterajšieho štúdia.


Súčasní študenti Kolégia Antona Neuwirtha, Janči, Rado, Tera a Marián, nám porozprávali ich príbehy s Akadémiou veľkých diel. Prečítajte si o tom, ako sa k programu dostali, prečo sa prihlásili, ako spätne hodnotia túto skúsenosť a v čom sa vďaka Akadémii posunuli.


 
Ján Barčiak

klub Gymnázium bilingválne, Žilina


Už dlhšie som vnímal Kolégium cez súťaž Sofia a cez Facebook. Akadémia sa mi s ním hneď spojila. Vravel som si, že ak chcem zistiť, či je Kolégium pre mňa, tak by mi v tom Akadémia mohla výrazne pomôcť. Na našej škole sa Akadémiu nepodarilo otvoriť, a tak som stál pred výzvou vyjsť z pohodlného študentského života. Keď som chcel ísť na Akadémiu, tak som musel ísť na iné gymnázium v Žiline. Vďaka mojej učiteľke som sa spojil s inou skupinou, s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal. Myslím, že to bolo pre mňa veľmi obohacujúce. Tým, že som bol v novom prostredí, a nevedel som, čo mám očakávať, ako k tomu učitelia pristúpia, mal som akoby všetky zmysly nastražené. Všetko som vnímal novo, autenticky a intenzívne. To mi diela dokázalo ešte lepšie otvoriť.


Mal som obdobie, keď som sa na Akadémiu pripravoval radšej a lepšie ako na iné hodiny. Vybudoval som si pozitívny vzťah k textom a k pravidelnosti ako takej. Boli sme dobrá skupina zaujímavých kamarátov. Najväčší zážitok pre mňa bola skúsenosť s kvalitne pripravenými učiteľmi, ktorí semináre viedli.


Našu skupinku viedli traja učitelia a jeden z nich sa stal jedným z mojich najobľúbenejších učiteľov. Videl som, že v niečom akoby rastie s nami, načítava diela spolu s nami. Oceňoval som, že nám nechával veľkú slobodu v diskusii. Často sa stalo, že sme nevedeli nejaký problém vyriešiť a on bol veľmi rafinovaný v tom, že nám nedal odpoveď. Nechal nás v akomsi „utrpení“, čím nás viedol k tomu, aby sme sa ešte raz vrátili k problému a hľadali ďalej. A táto otvorenosť bola pre mňa fascinujúca. V škole som mal často pocit, že nám učitelia niečo naservírujú a my si to len zapíšeme do poznámok. Akadémia bola protikladom tohto princípu.


Akadémia mi ukázala, aký veľký a pozitívny vplyv má, keď sa človek intenzívne a nerušene venuje jednej veci.

Skúsenosť z Akadémie som si preniesol aj na učenie sa do školy. Pracoval som s textami inak a pravidelne a zistil som, že aj v škole sa to dá aplikovať. Rozdiel bol v tom, že som sa začal sám zamýšľať nad textom, kládol som si k nemu otázky ešte predtým než sme ho rozoberali na hodine.


V rámci projektu Cena Absinth som sa dostal k úlohe zostaviť manuál pre stredoškolákov o tom, ako rečniť o knihe, ktorú prečítajú. Vychádzal som zo skúsenosti s Akadémiou. Uvedomil som si, že na to, aby bolo čo povedať, je potrebné najprv text pochopiť, mať s ním osobnú skúsenosť, hmatateľne ho uchopiť a až potom o ňom rozprávať. Inak sú to prázdne reči.


Vďaka Akadémii som si uvedomil, že aj koncentrácia je veľmi dôležitá. Zistil som, že lepšie a kvalitnejšie sa pripravím vtedy, keď dielu venujem nerušený a sústredený pokojný čas, ktorý si na to vyhradím. Prekvapilo ma, že takto intenzívne sa niekedy ani do školy neučím. Akadémia mi ukázala, aký veľký a pozitívny vplyv má, keď sa človek intenzívne a nerušene venuje jednej veci.


Akadémia ukazuje učenie v inom svetle - tak, že to má zmysel. Nerobím to pre známky, ale pre mňa samého. Učí, ako sa učiť.


 

Radovan Marcinčin

klub Cirkevné gymnázium Štefana Mišíka, Spišská Nová Ves


O Akadémii som sa dopočul na esejistickej súťaži Sofia. Keď som sa dozvedel, o čom je tento program, hneď som vedel, že to chcem. Bolo to úplne automatické. Prišiel som domov s brožúrkou o Akadémii a išiel som za mamkou, ktorá učí slovenčinu na Cirkevnom gymnáziu, na ktoré som aj ja chodil. Ukázal som jej brožúrku s tým, nech to spravíme aj na našej škole. Pustili sme sa do toho. Každého som presviedčal, aby sa ku nám pridal.


Nielen mne, ale aj mojim spolužiakom dala Akadémia priestor rozprávať sa o témach, na ktoré by sme si inak čas nenašli. Ukázala nám nový svet a bolo zaujímavé sledovať, k čomu všetkému nás povzbudila, na čo všetko nás nakopla. Hneď sme si všetci predstavovali, že aj o desať rokov sa budeme takto stretávať. Taký zážitok sme z toho mali.


V Akadémii som si musel niečo naštudovať, načítať, napočúvať. To som predtým vo zvyku nemal. V škole som to nevnímal ako nevyhnutné, tam som iba tak nejako prechádzal. Ale tu som sa musel každý týždeň niečomu aktívne venovať.


Kedy inokedy môžu mladí ľudia riešiť tieto dôležité veci, keď nie na strednej škole, keď majú na to najviac času?

Navyše, išiel som do tohto dobrovoľne, sám som si to vybral a nedávalo by mi zmysel nerobiť to naplno. Hovoril som si: „Všetci sme tu prišli, aby sme tu diskutovali o dielach a ja teraz poviem, že som si to nestihol prečítať?“ V Akadémii som robil niečo, čo ma baví, mal som pocit, že tým niekam napredujem a že je to pre mňa užitočné. Spätne vidím, že najviac som sa posunul v schopnosti vyjadrovať sa, v rečníckych zručnostiach a vôbec, v premýšľaní.


Navyše, kedy inokedy môžu mladí ľudia riešiť tieto dôležité veci, keď nie na strednej škole, keď majú na to najviac času? Je to skvelý priestor na sebarozvoj a keď ešte vytvoria dobrú partiu, tak je to nezabudnuteľné.


 
Terézia Švajková

klub Gymnázium Javorová, Spišská Nová Ves


Ukážková hodina Akadémie ma fakt zaujala. Bola som prekvapená, že na Slovensku existuje niečo, kde sa ľudia reálne do hĺbky venujú umeniu a má to ešte aj nejaký hlbší súvis. Hoci som váhala, nakoniec som sa rozhodla skúsiť to a teraz to spätne hodnotím ako najväčšie rozhodnutie, ktoré som zatiaľ v živote urobila.


Minulý rok sme boli kvôli korone skoro celý čas doma. Niekedy som aj mesiac nevyšla z domu. Vôbec nič ma nezaujímalo, nenachádzala som vo veciach zmysel. Mojim cieľom týždňa bola nedeľa. Chcela som dosiahnuť stav, kedy už nemám žiadne povinnosti a môžem oddychovať. Počas korony sa mi často stávalo, že som nemala čo robiť a prišla som na to, že mi to nestačí. Zistila som, že neviem dať tomu bytiu obsah a prichádza prázdnota. Cítila som, že by som mohla aj viac, že mojím poslaním nie je iba preležať celý deň na posteli.


Bola to zodpovednosť, ktorú som si sama vybrala. Rozhodla som sa robiť niečo navyše a práve toto rozhodnutie mi pomohlo, keď som neskôr bojovala s prípravou.

Práve do toho mi zapasovala Akadémia. Na Akadémii bolo špecifické to, že nestačilo iba prísť na hodinu, ale museli sme sa na to aj dopredu pripraviť. Táto jedna vec v týždni bola moja istota. Pomaly som sa spamätávala z prázdnoty a rezignácie. Jeden zvyk ma posunul k ďalším. Znovu som začala hrať na klavír a gitaru, píšem básne aj kreslím. Vďaka Akadémii som zistila, aké je to pre mňa dôležité. Umenie ma povzbudilo k životu a pomáha mi vyjadriť, čo v sebe mám, čo prežívam.


Zároveň vidím, že mi bola daná zodpovednosť, ktorá ma poháňala vpred. Vedela som, že ak sa chcem posunúť, musím pre to niečo urobiť. Bolo v mojich rukách, či to zvládnem a dokončím. Bola to zodpovednosť, ktorú som si sama vybrala. Rozhodla som sa robiť niečo navyše a práve toto rozhodnutie mi pomohlo, keď som neskôr bojovala s prípravou.


V knihe Kto chytá v žite je Holden, ktorý je s celým svetom nespokojný, každého nenávidí. Zdalo sa mi, že sme si osobnostne podobní. V istom momente som si povedala, že ja už nechcem byť Holden, už tak nechcem žiť. Tak som si povedala, že sa musím premôcť. A teraz som tu, v Kolégiu. :)


Ani neviem opísať, čo sa mi stalo. Vôbec si to nezaslúžim. Som z toho úplne prekvapená.



Tera sa s nami podelila o jednu zo svojich básní:


Rozorvaná modlitba

S blízkymi ľuďmi

som si dnes vzdialená

a všetko zdá sa

nekonečne márne.

Tak prosím ťa Pane,

daj mi schopnosť vidieť,