KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ, KRISTÍNA BARTEKOVÁ
Ako sám hovorí: „Málo žiakov je takých, ktorých viete vtiahnuť na hlbinu. Ak niečo neprináša rýchle uspokojenie, ak niečo nie je hravé a zábavné, ak niečo nebliká, tak ich to rýchlo prestane zaujímať.“
So Štefanom Murárikom, učiteľom na Piaristickej spojenej škole sv. Jozefa Kalazanského v Nitre sme sa rozprávali o tom, aký dopad mala na mladú generáciu pandémia, aké sú výzvy súčasných učiteľov, čo by pomohlo priniesť do školstva zmenu aj o tom, odkiaľ on sám čerpá silu a vytrvalosť vo svojom povolaní.
Príďte na náš metodický tréning a spoznajte komunitu podobne zmýšľajúcich učiteľov.
Čo pre vás znamená byť učiteľom?
Vždy som vnímal, že byť učiteľom je povolanie a nie iba zamestnanie. To, čo to pre mňa konkrétne znamená, som odhaľoval spolu so svojím osobným povolaním. Učiteľstvo vnímam aj ako službu. Aktuálne pracujem pre Piaristov na Slovensku, ktorých charizmou je predovšetkým práca s mladými, čo sám vnímam ako esenciu môjho povolania. Učiť znamená byť pri mladých a tráviť s nimi čas, ktorý je zmysluplný.
Ako vnímate mladých ľudí dnes? Akí sú?
V mnohom sa mi javia byť dospelejší a v mnohom zase zakrpatelejší ako predchádzajúce generácie. Mám pocit, že sú menej tvarovateľní, ako boli niekedy. Stredoškoláci boli ochotnejší počúvať, v živote sa ešte len rozhliadali, spoznávali svet, boli formovateľnejší a otvorení novým veciam. Zdá sa mi, že táto generácia akoby našla svoje zlaté teľa, svoj falošný pocit bezpečia a naplnenia a preto už zdanlivo nič nehľadá a nepotrebuje.
Mohli by ste to trochu rozvinúť?
Nie som psychológ, ani sociológ, ale javí sa mi, že si nastavili svoj život tak, aby dokázali mať rýchle uspokojenie, ktoré im stačí. Mediálny a virtuálny svet im ho ponúka dostatočne. Veľakrát si pri práci s mládežou obrazne povieme, že sa snažíme nakŕmiť deti, ktoré sú prežraté. V tom zmysle, že majú všetkého dosť, že nemajú v sebe akýsi vnútorný hlad, alebo ho ešte neobjavili, že stále žijú v ilúzii, že to, čo im ponúka tento svet alebo moderná doba, je to, čo im stačí. Toto predvídateľné prostredie ich uzatvára v zóne komfortu. Je to akýsi iluzórny svet, ktorý v nich spôsobuje pocit falošnej istoty, dostatku a bezpečia. Je veľmi ťažké vyťahovať ich z tohto prostredia.
Prečo?
Všetko, čím sa im snaží človek pomôcť, čím ich pozýva ísť ďalej a hlbšie, veľmi rýchlo vypľúvajú z úst. Ak niečo neprináša rýchle uspokojenie, ak niečo nie je hravé a zábavné, ak niečo nebliká, tak ich to rýchlo prestane zaujímať. Nie je veľa takých, ktorých viete vtiahnuť na hlbinu, na našej škole mám pocit, že ide iba o 10 až 20 percent. Zvyšok má veľmi slabý ponor a neviete ich zapojiť do diskusie, priviesť ich k tomu, aby rozmýšľali, či siahli do duchovných hĺbok. Akoby sa od nich všetko odrážalo. Nehovorím, že som teraz úplne vystihol dnešnú mladú generáciu, no vnímam ju aj takto. Sú vnútorne krehkí a ich tvrdosť je len maska. Pod tým všetkým sú extrémne zraniteľní. Dostať sa im pod kožu je veľmi ťažké.
Boli nechaní s kľúčom od špajze a mohli si z nej brať, kedy chceli, čo chceli, v oveľa väčšej miere ako predtým. Pandémia ich nechala samých vo svete instantnej zábavy, seriálov a hier.
Čo s nimi spravila pandémia? Aký je ten obraz?
Boli nechaní s kľúčom od špajze a mohli si z nej brať, kedy chceli, čo chceli, v oveľa väčšej miere ako predtým. Pandémia ich nechala samých vo svete instantnej zábavy, seriálov a hier. Mnohí sa doňho ponorili ešte viac, a na tom, na čom už predtým lipli, začali byť závislí. Izolovala ich od priateľov a tým, že mali tak málo interakcií so spolužiakmi aj učiteľmi, a že neboli vystavovaní tlaku a očakávaniam, veľmi spohodlneli a stali sa menej odolní. Vidím, že ich schopnosť rozmýšľať a sústrediť sa je výrazne nižšia, pod hocijakým tlakom sa oveľa rýchlejšie lámu, čo vnímam ako ovocie toho výpadku.
Priblížiť sa k mladým po pandémii je iste výzva. Čo vnímate ako ďalšie výzvy v súčasnej práci učiteľov?
Výzvou je niekedy už len byť s mladými. Každý učiteľ má na starosti mnoho vecí, ktoré musí robiť, lebo to patrí do výkonu jeho povolania. Kurikulum je veľmi husté, takže sa stáva, že učiteľ nájde sám seba uprostred komplikovaných procesov. Síce spolu pracujú na nejakých aktivitách a sledujú pedagogické ciele, ale učiteľ vnútorne necíti, že s tými žiakmi naozaj je.
Ďalšou výzvou je viesť so žiakmi diskusiu. Žiaci veľakrát hovoria, že chcú diskutovať, ale keď k tomu príde, často ich to začne veľmi skoro nudiť. Narážajú na to, že diskutovať nevedia alebo to prináša príliš veľa námahy.
V snahe rozvíjať ich argumentačné zručnosti bývajú nútení diskutovať o veciach, ktoré im niekto predpíše, čo ich tiež veľmi neposúva. Napríklad taká maturita z cudzieho jazyka obsahuje zoznam tém, o ktorých majú vedieť žiaci rozprávať. Tie diskusie sú však mnohokrát umelé a naučené.
V slovenskom školstve sa momentálne veľa hovorí o tom, že žiaci sa musia naučiť spolupracovať. Systém je však nastavený tak, že to žiaci nemajú priestor trénovať a veľakrát to učitelia ani nemajú radi.
Ako by sa to dalo robiť inak?
Pracovať so zdrojmi konkrétneho človeka, to je jeden z princípov koučingu a mentoringu, o ktorých sa dnes toľko hovorí, no do školského systému sa dostávajú veľmi ťažko . Myslím, že potrebujeme vytvoriť priestor na ozajstnú diskusiu, ktorej iniciátormi budú z veľkej časti samotní žiaci. Tento princíp používame aj v Akadémii veľkých diel. Tam žiaci sami vyťahujú témy, o ktorých sa chcú rozprávať, prinášajú ich do diskusie a rozvíjajú ich. Sami si volia otázky, sami si pomenujú témy, sami hľadajú odpovede, a vyučujúci je tam naozaj iba na to, aby ich moderoval, sprevádzal, viedol, aby ich usmerňoval, keď z témy niekam vybočia. Nie je to celé o učiteľovi, on tam môže byť ako ten starší, skúsenejší.
Okrem toho, momentálne sa veľa hovorí v slovenskom školstve o tom, že žiaci sa musia naučiť spolupracovať. Systém je však nastavený tak, že to žiaci nemajú priestor trénovať a veľakrát to učitelia ani nemajú radi. Spolupráca znamená hluk a prirodzene to vyzerá ako nedisciplína. Ťažko sa nám, učiteľom, opúšťa postoj, ktorý by som opísal ako: ‘Ja viem, čo na hodine máme urobiť, ja vám všetko poviem a vy budete ticho a budete si písať.’ Keď sú zrazu žiaci postavení pred nejakú aktivitu, kde musia rozmýšľať a spolupracovať, dostávajú sa do úzkych. ‘Čo si mám napísať? Nadiktujte nám niečo.’ Kvôli tomu často prejdú do pasivity alebo nepozornosti.
Čo s tým robíte vy ako učiteľ?
Diskusiu aj spoluprácu sa snažím vnášať do svojich hodín tak často, ako sa dá. Prišiel som však na to, že sa to nedá naraz, iba pomaly a postupne. Nemôžem predsa od žiakov, ktorí k nám prídu po deviatich ročníkoch základnej školy, zrazu chcieť, aby to už vedeli, aby boli takí, akých ich chceme mať. To je ilúzia. Celé je to postupný a dlhodobý proces, kým naučíme žiakov pracovať inak. No netreba rezignovane čakať. Už teraz ich musíme učiť spolupracovať, rozmýšľať, nebáť sa povedať tézu a obhájiť ju. Častokrát vidím, že bojujú sami so sebou, so strachom niečo povedať a so strachom, že spravia chybu. Už desiatky krát zažili situáciu, že keď povedali niečo zlé, respektíve, keď nepovedali správnu odpoveď, tak ich učiteľ zvozil, ponížil alebo na nich nakričal. Toto sa do nich hlboko vpísalo a vytvorili si vzorce správania, ktoré im pomáhajú prežiť školský systém. A rozpúšťať tie vzorce, to proste trvá.
Aké vzorce prežitia ste si všimli na svojich žiakoch?
Najčastejší problém vyvstáva z takého bulimického učenia, keď žiakov nakŕmime nejakými vedomosťami a poučkami a oni to potom učiteľovi vrátia a všetci sú spokojní. Žiak sa stretáva počas svojho štúdia s mnohými učiteľmi, ktorí sú často v nastavení, že sú autoritou, ktorú majú žiaci poslúchať a zdrojom vedomostí, z ktorého majú čerpať. Vzorec správania, ktorý si žiak vytvorí, je, že keď bude ticho, bude si písať a potom učiteľovi povie, čo chce počuť, všetko bude v poriadku. Nevystrkovať rožky, zbytočne nečeriť hladinu. Zrazu príde učiteľ, ktorý má prirodzený záujem počuť názor svojich žiakov a tí ani nevedia, že ho majú mať, boja sa ho vyjadriť, nevedia ho vyjadriť a majú strach sa otvoriť. Mám skúsenosť, že ak príde učiteľ, ktorý sa snaží budovať vzťah a počúvať žiakov, trvá v priemere pol roka, kým získajú dôveru, že toto je niekto, komu keď sa otvorím, nevráti mi to späť a neotočí to proti mne.
Aké ďalšie vzorce správania pozorujete?
Stále vnímam aj veľký tlak systému hodnotenia. Známka je aj bič, strašiak a veľakrát jediná motivácia. Žiaci považujú za najvyšší cieľ vzdelávania dostať dobrú známku. Okolo toho sa točí celé ich snaženie. Inými slovami, čo nevedie k dobrej známke, nemá zmysel. Keď sa snažíte robiť so žiakmi nejaké aktivity, ktorými sledujete rozvoj konkrétnej zručnosti, oni to často nevnímajú ako dôležité a nič to pre nich neznamená. Potom tie hodiny tak vyzerajú: ‘Čo ste robili na hodine?’ ‘Nič, vykecávali sme sa.’ A keď si nič nenapísali do zošita, tak od nich nikto nebude nič chcieť. Otázky žiakov - ‘Je to na známku?’ sa opakujú pričasto. Čo nie je na známku, to pre nich nie je jednoducho dôležité.
Môže tento systém meniť učiteľ zo svojej pozície učiteľa na škole?
Veľmi to závisí od konkrétnej školy. Samozrejme, učiteľ môže byť svetlom, ale bude zároveň aj tŕňom v oku, pretože jeho práca môže vrhať zlé svetlo na kolegov, ktorí učia inak. Nechcem, aby to vyznelo tak, že som proti niektorým tradičnejším metódam vzdelávania. Samostatnú prácu, disciplínu aj dril považujem za dôležité, ale keď je to iba o tom, je to problém.
Ak sa pýtame na to, či sa môže zmeniť systém na škole, myslím si, že ak je učiteľ sám vojak v poli, nemá veľkú šancu. Systémové zmeny môžu nastať až vtedy, keď získa spojencov na úrovni vedenia školy. Ďalej sa môže obklopovať kolegami, ktorí zmýšľajú rovnako, môže ísť príkladom, robiť metodické semináre, vzájomné návštevy na hodinách, môže iniciovať veľa dobrých rozhovorov, šíriť dobrý príklad aj pomocou žiakov. Toto sú veci, ktoré sú v jeho možnostiach. Samotná zmena na škole však musí prejsť cez ruky vedenia školy, tam už musí byť zapojený manažment, ktorý je tomu naklonený a musia byť vyslovené očakávania. Samozrejme veľmi opatrne, pretože práca s učiteľmi je ako práca s výbušninou.
Práca s učiteľmi je alchýmia, nikto nemá presný manuál, ako zmeniť učiteľský zbor. Máme veľa pokusov a veľa dobrých iniciatív, máme mentoringové programy, ale kto vám povie, ako zmeniť celú školu a systém učenia?
Čo tým myslíte?
Učiteľ je veľmi citlivý na seba a na svoju prácu a ťažko nesie kritiku. Mnohí učitelia berú svoje povolanie osobne. Akákoľvek kritika, aj dobre mienená, vie byť pre nich veľmi bolestivá. Práca s učiteľmi je alchýmia, nikto nemá presný manuál, ako zmeniť učiteľský zbor. Máme veľa pokusov a veľa dobrých iniciatív, máme mentoringové programy, ale kto vám povie, ako zmeniť celú školu a systém učenia? Je ťažké vytvoriť dobrý mix nástrojov, ako učiteľa aj podporiť, aj ohodnotiť, aj mu dať spätnú väzbu a aj od neho vyžadovať. Sú to veľké otázky, na ktoré iba skúšame hľadať odpovede. Tu sa vraciame k otázke, čo môže učiteľ na svojej škole zmeniť. Minimálne môže mať dobrý pocit zo svojho učenia. Myslím si, že každý učiteľ je ako taký hospodár a hospodári si na tom svojom. Keď to myslí úprimne a robí to rád, minimálne z toho svojho hospodárenia môže mať radosť. Myslím si, že učiteľ by mal mať z učenia radosť. Mám také motto, že dobrá hodina je tá, ktorá aj mňa samotného baví. Ak hodina baví mňa samého, dokážem tým osloviť aj žiakov.
Vy ste boli manažérom pre víziu piaristických škôl. Akú víziu vidíte pre naše stredné školy? Akým smerom by sme sa mali uberať?
Neviem rozprávať za stredné školstvo ako také, to je obrovská téma. Provinciál piaristických škôl sa v jednom momente rozhodol, že je dôležité, aby sme sa pozreli na to, ako vzdelávame, a aktualizovali to, čo tým chceme dosiahnuť. Spoločne sme sa zamýšľali a snažili prísť na to, ako by piaristické vzdelávanie na Slovensku malo vyzerať dnes. Veľa sme sa stretávali, rozprávali, pýtali sme sa učiteľov. Vždy sme išli cestou spolupráce. Snažili sme sa nájsť konsenzus, objavovať to dobré v nás. Konfrontovali sme to s tým, čo piaristická tradícia prináša, ale zároveň sme sa snažili vnímať aj súčasný obraz: aký je dnešný svet, aké dobré veci prináša moderná pedagogika, kam sa tie deti posunuli, v akom období žijeme, na čo žiakov pripravujeme. Samozrejme sme sa veľa radili a konzultovali s ľuďmi, ktorí sú múdrejší a už nastavovali víziu nejakých škôl.
K čomu ste prišli?
Podarilo sa nám nanovo nastaviť víziu, misiu, profil absolventa, kódex učiteľa a žiaka a ďalšie kľúčové kapitoly dizajnu. Nastavili sme prvé rozvojové projekty, ktoré by boli udržateľné. Avšak na to, aby sme zmeny priniesli, potrebujeme aj implementačné prostriedky. Nemôžeme očakávať od učiteľa, že on si odučí svojich dvadsaťdva hodín, povedie svoju triedu, krúžky a tak ďalej, a nad rámec tohto všetkého bude spolupracovať ešte na projektoch, ktoré sme preňho pripravili.
Môžeme to očakávať od učiteľov, ktorí sú zapálení a ktorí vidia zmysel toho, čo robíme, ale je to neudržateľné. Aj sa nám stalo, že po roku až dvoch si niektorí učitelia nabalili na seba toľko vecí, že potom reálne vyhoreli, znechutili, zatrpkli. Jednak boli preťažení a jednak ani výsledky neprichádzajú hneď a to môže človeka demotivovať.
Niekedy by sme chceli aj u žiakov vidieť hneď to nadšenie a spoluprácu, vnímať spoločne zmysel toho, čo robíme, ale veľakrát nám to tí žiaci nevedia dať.
Teda podarilo sa nám nastaviť, akým smerom chceme ísť, nastavili sme si niektoré krátkodobé a strednodobé ciele, zaangažovali sme ľudí, ktorí v tom vidia zmysel, no pri implementácii sme narazili aj na limity, ktoré máme. Piaristické školy sú známe tým, že sú to prvé bezplatné školy, takže aj zadosťučiniť tomuto princípu je náročné, pretože školy, ktorým sa dnes darí robiť nejaké zmeny, sú školy, ktoré čerpajú prostriedky zo štátneho rozpočtu, cez normatív a zároveň vyberajú školné. Bez školného to ide naozaj ťažko. Ale samozrejme proces ide ďalej, a projekty, ktoré sa nadizajnovali, sa implementujú a chystajú sa ďalšie. Ale obávam sa, že proces zmeny, ak financovanie ostane také, aké je, bude trvať roky ak nie desaťročia.
Čo vás motivuje v službe študentovi, ak nedostávate od neho spätnú väzbu?
Treba povedať, že učiteľ si spätnú väzbu musí aj vypýtať, čo sa veľakrát nedeje. Všeobecne je spoločnosť veľmi negativisticky nastavená, čo presakuje aj do školstva. Žiaci navonok pôsobia, že sú nevďační a kritickí, ale kdesi vnútri môžu byť prekvapivo spokojní a vďační, len to navonok nevidieť. Tým, že učiteľ sa často bojí vypýtať si spätnú väzbu, lebo zvonku to vyzerá zle, tak je demotivovaný. Myslím si, že mnohokrát vypýtaná spätná väzba učiteľa podporí. Na druhej strane, žiakov treba aj učiť dávať spätnú väzbu. Často sú mylne presvedčení, že spätná väzba rovná sa kritika a hejtovanie. Treba im ukázať, ako dávať spätnú väzbu ako dar človeku.
Čo vám teda dáva silu, keď nemáte od žiakov odozvu?
Najväčšiu vytrvalosť mi dáva vedomie, že je to moje povolanie, ktoré je pre mňa hlboko osobné. Zároveň aj slúžim piaristickému dielu. Byť Piarista znamená byť s mladými, rozvíjať ich, sprevádzať ich. Ak mám ísť úplne na hĺbku, tak milovať ich a tým až slúžiť Bohu. To ma vnútorne vždy dvíha. A potom, ja sa pri mladých nabíjam. Rád ľudí počúvam a cítim sa veľmi dobre, keď sa môžem zvedavo pýtať a autenticky počúvať. Čiže väčšinou odchádzam z hodín pozitívne naladený.
Iste, niekedy si potrebujem racionalizovať, že je ťažké obdobie. Vtedy ma dvíha aj dobrá reflexia, rozhovor s kolegami, ktorým dôverujem. Veľakrát ma povzbudí aj taká kolegialita, pocit, že v tom nie som sám, že nie som jediný učiteľ, ktorý veci nezvláda, ktorý sa trápi. A potom mi pomáha aj spoločný cieľ a spolupráca. Keď vidím, že viacerí sa usilujeme o to isté, to mi dáva nádej. Rovnako malé úspechy, keď vidím, že niečo sa podarilo a viem, že aj ja som k tomu prispel.
So žiakmi sa snažím rozprávať o tom, aký je zmysel vzdelávania, aby pochopili konečný cieľ, kvôli čomu sú na strednej škole a aby si ujasnili predstavu o tom, akí chcú byť po skončení strednej školy.
Ako motivovať žiakov, aby chceli niečo viac, rozvíjali sa a neučili sa iba kvôli známke?
Je to náročné, u väčšiny žiakov to nejde. Aj ja som si prežil sklamania, keď som mal pocit, že niečo bude fungovať a nefungovalo to. Môžem povedať, čo skúšam. Veľakrát aj v rámci mentoringov, triednických hodín alebo komunitných kruhov, sa snažím so žiakmi rozprávať o tom, aký je zmysel vzdelávania, aby pochopili konečný cieľ, kvôli čomu sú na strednej škole a aby si ujasnili predstavu o tom, akí chcú byť po skončení strednej školy. Čiže jednak ich upriamiť na to, čo je zmysel toho celého, ale im aj ponúknuť istý nadhľad a mať priestor spoločne uvažovať. Veľký problém stredných škôl je, že väčšina žiakov odchádza veľmi neistých. Snažím sa s nimi vopred riešiť otázky, ktoré ich stretnú vo štvrtom ročníku: kam sa chcem dostať? prečo práve sem? aké dary, talenty ma sem vedú? Od toho prechádzame až k tomu, že stredná škola nie je iba o známkach a zmaturovaní. Snažíme sa vzbudiť v nich povedomie, že majú svoje povolanie vo svete a viesť ich k tomu, aby hľadali to, čo ich baví a čo sa im darí, a aby sa tým snažili aj slúžiť druhým. Aj na to máme nastavené niektoré programy. Nájsť zamestnanie, ktoré ma baví, ktoré robím dobre a ktorým slúžim, je veľmi dôležitý životný kľúč. Keď ho človek objaví, myslím si, že v mnohom objaví šťastie svojho života.
Ďalej prinášame svedectvá bývalých žiakov, absolventov, študentov vysokých škôl, ktorí im ako keby prinášajú správy z budúcnosti. Snažíme sa aj o takéto pravidelné diskusie s hosťami, aby sme žiakov lepšie pripravili na ich vlastný život. U niektorých žiakov to ide, u niektorých nie. Zaujímavé je, že máme aj žiakov, ktorí to načítajú, ale majú obrovský strach nemať samé jednotky. Tento strach je fenomén, ktorý ich paralyzuje. Teda, ako ich motivovať k tomu, aby sa rozvíjali? Asi takýmto uvedomením si toho, že čo tu vlastne spolu robíme, kvôli čomu sme tu, ako to bude vyzerať, keď zo strednej školy odídu.
Ako budovať dôveru vo vzťahu so žiakmi? Ako ju môže učiteľ podporiť?
Pre mňa je dôležité byť autentický a ľudský. To je veľký kľúč. Učiteľ by si mal dopriať nebáť sa byť človekom, samým sebou, nebáť sa robiť chyby a ospravedlniť sa za ne. Ja sa snažím žiakom priblížiť tým, že sa vedome staviam na ich úroveň a byť zároveň autentický a konzistentný na tej úrovni. Aby to nebolo tak, že prvé dva týždne sa snažím byť vľúdny, rozprávať sa s nimi, pýtať sa a potom príde tvrdá výučba, kde ich totálne zruinujem. To naozaj nefunguje. Treba pomocou dôvery, autentickosti, konzistentnosti, ľudskosti, práce s chybou vytvárať bezpečné prostredie a byť v tom vytrvalý. Stále sa musíme učiť, že chyba neznamená zlyhanie, źiak to veľmi citlivo vníma a myslím si, že keď sa s tou chybou pracuje dobre, cítia sa v bezpečí.
Raz ste povedali, že žiakov pripravujeme na výzvy, o ktorých ešte ani netušíme. Čo ste tým mysleli?
Vnímam, že výzvou je už len ten hodnotový zmätok, ktorý vo svete momentálne vládne a ťahá deti rôznymi smermi, ktoré vyzerajú veľmi lákavo. Deti treba hodnotovo zakoreniť tak, aby obstáli vo výzvach, ktoré ich čakajú. Veľmi mi leží na srdci aj výchova k rodine alebo ku vzťahom vôbec - to je téma, ktorej sa školstvo vôbec nevenuje a opomína sa to. Nemáme to nikde podchytené, kurikulárne to lieta kdesi na pomedzí predmetov. A pritom je to také dôležité učiť ich, ako vzťahy tvoriť, udržiavať ich, ako si založiť rodinu, ako v tej rodine obstáť, ako posilňovať vzťahy, ako byť vytrvalý a zodpovedný, ako diskutovať s rešpektom, ako si vypočuť názor druhých ľudí bez toho, aby som bol útočný. Podobnou témou je sebaúcta, to je téma, ktorá je zásadná, no nikto ju nepokrýva. Keď dieťa nemá sebaúctu, tak potom tú úctu, potvrdenie, prijatie hľadá u iných ľudí. A potom tie vzorce správania alebo to, čo deti odpozorujú, čo vidia, tých obrazov je naokolo naozaj strašne veľa, len duplikujú, imitujú a sú z toho zranené, sklamané a rozobraté.
Veľmi dôležité je podľa mňa viesť ich k tomu, aby hľadali pravdu, aby sa neuspokojili s tým, čo vyzerá ako pravda, aby sa neustále pýtali, išli hlbšie a vedeli aj pochybovať. Nemať skratkovité rozmýšľanie, že niekto niečo povedal a ja sa s tým stotožním. Nebyť skeptický, len si overovať, či to, čo niekto hovorí, je naozaj pravda. Taká tá schopnosť o veciach pochybovať, dopriať si ten luxus, že ja mám čas vytvoriť si názor, nemusím ho hneď teraz tu povedať alebo nemusím to stanovisko hneď teraz tu zaujať, ja si to potrebujem premyslieť, potrebujem to zvážiť. No a takýchto situácií bude vo svete asi veľmi veľa, niektoré sú malé, niektoré sú obrovské, niektoré sú každodenné a niektoré situácie prídu len raz za život. Ale keď prídu, je dôležité, aby si mladí ľudia vedeli svoje rozhodnutie naozaj zvážiť a potom si za ním aj vedieť stáť.
Najviac ma teší ten moment, keď sa mi žiak otvorí, keď vidím, že konečne sa nestretávam len s jeho vonkajším ja, ktoré si vytvoril na to, aby prežil, ale stretnem sa s jeho srdcom, stretnem ho takého, aký je.
Za čo ste najviac vďačný a čo vás najviac teší v učiteľskom povolaní?
Aktuálne ma asi najviac teší ten pocit zmysluplnosti, aj keď som možno niekedy frustrovaný. Vidieť, že to dennodenné úsilie kdesi smeruje a posúva nás ďalej k cieľu, mi dáva veľkú silu a radosť. Ďalej ma nabíja práca so žiakmi, to som spomínal. Ten moment, keď sa mi žiak otvorí, keď vidím, že konečne sa nestretávam len s jeho vonkajším ja, ktoré si vytvoril na to, aby prežil, ale stretnem sa s jeho srdcom, stretnem ho takého, aký je, že tá dôvera v ňom spôsobila to, že sa otvoril a nebál sa byť sám sebou. A potom, sú to moji kolegovia a radosť z našej spolupráce. Každý deň sa môžem tešiť do práce, v ktorej nájdem kolektív, u ktorého mám podporu, ktorí na učiteľstvo hľadia podobne, ako ja. Piaristické dielo je v niečom veľmi unikátne a jedna z tých vecí je, že sa tu prelína osobný a pracovný život, že to, že na niečom spolupracujeme v práci, znamená zároveň, že sa veľa stretávame súkromne, že žijeme komunitný život.
Zdroj foto: Archív Š. M.
............................................................................................................................................................................
Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.
Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Pridajte sa k nim.
Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.