Prinášame vám druhú časť z trojdielnej série o výnimočnej knihe Večne spievajú lesy a jej posolstvách, ktorú pre Akadémiu veľkých diel napísala Michaela Tomaštíková.
Dagovi a Terézii sa narodili dve deti, Tore a Dag. Statok sa tešil rozmachu, veselým oslavám a novému životu. Ale aj Björndal má svoje „až kým“. Tore v mladom veku zomrie v nešťastnej potýčke a krátko na to Dag prichádza aj o Teréziu. Po dlhej dobe znovu zažíva bolestivú stratu.
Keď Terézia odišla, starému Dagovi sa zdalo, akoby sa ho zmocnil podobný pocit, aký mal kedysi za mladi, keď brat tak náhle umrel. Terézia, pravda, dlho chorľavela a jej smrť neprišla bez výstrahy, no človek, ktorý sa vžil do úlohy peňažného dravca, ten nezbadá ani výstrahu smrti. Teréziina smrť ho preto temer prekvapila a skľúčili ho v hodine jej smrti i v nasledujúcich dňoch pocity, aké už dávno nepoznal. Hlboko, hlboko v ňom sa čosi predieralo, čosi, čo bolo kedysi citom, čo sa však v ňom otupilo na tvrdej ceste peňazí.
…a pociťoval ticho a žialil asi svojim spôsobom. Žialil pre svoj otupený zármutok, ktorý nebol zármutkom. Žialil preto, že nemôže dostatočne žialiť za človekom, ako bola Terézia (str. 148).
V tichom šume les spieva o smútku starého aj mladého Daga. Prizerá sa ich samotárskemu a tichému potulovaniu. Tvárou v tvár smrti blízkeho v nás všetko onemie. Často smrť tušíme, ale nepripúšťame si ju. Zrazu udrie pod pás, prekvapí, prebudí a potom znovu utlmí. Rutina nás pomaly vytrháva z otupenia. Vedomie pominuteľnosti v nás stále tiká, ale ozýva sa čoraz slabšie. Srdce si znovu navyká na radosť.
Nečakaný hosť
Na Björndale sa opäť chystajú veľkolepé oslavy Vianoc. Pozvanie dostal major Barre a jeho dcéra Adelheida. Mladý Dag vychádza zo svojej zádumčivosti a plachosti, do takej miery, do akej mu to povaha dovolí. Láska sa často objaví ako nečakaný hosť, hoci sa vám to až tak nehodí, zo slušnosti ho predsa len pozvete dnu. Daga to vyruší. Radosť a nádej náhle strieda strach a neistota. Adelheida to prežíva rovnako. Prebudí sa v nej túžba po blízkosti a strach, že sa nikdy nenaplní.
Krásna, statočná Adelheida zaspala na stole v obývacej izbe a všetky jej pyšné črty - zmizli. A hodiny, čo kedysi priniesli z Anglicka, tikali a šli a na ciferníku boli napísané len dve slová: MEMENTO MORI! Bola to cirkevná latinčina a znamenalo to čosi, ako že človek má pamätať na smrť, no pre Adelheidu to znamenalo: Buď statočná, lebo nikdy sa jej nedostalo príležitosti, aby taká bola, a preto to bolo najprísnejšie prikázanie, ktoré jej ukladala myšlienka na smrť. A hodiny šli a šli a odbíjali každú hodinu (str. 172).
Memento mori
V momente plnom obáv a neistoty Adelheidu povzbudia dve latinské slová. Memento mori. Človek by povedal, že v nich niet miesto pre nádej. A predsa dokážu prebudiť dobro. I vďaka nim Adelheida neudupe svoju túžbu. No a tá sa pomaly napĺňa.
Hľadanie spoločnej cesty Daga a Adelheidy je síce trochu kostrbaté, ale nakoniec sa im to podarí. Na Björndale sa chystá veľkolepá svadba. Starý Dag prijíma Adelheidu ako dcéru. Horskú osadu znovu napĺňa život. Onedlho sa všetci tešia z príchodu dvoch malých chlapcov. Tí opäť zbližujú mladého Daga a Adelheidu, ktorí sa od seba za prvé roky manželstva trochu vzdialili. Črty starého Daga po dlhých chmúrnych rokoch trochu zmäkli, do tváre sa viac začali vrývať vrásky smiechu.
No radosť netrvala dlho. Na Björndal opäť zavítala smrť a odniesla zo sebou oboch chlapcov. Memento mori, kedysi také povznášajúce, teraz zráža Adelheidu na zem. Starý a mladý Dag sú rovnako ochromení týmto nešťastím. Každý je ponorený do svojho smútku. Pre mladého Daga je bolesť neznesiteľná a vydá sa na dlhé putovanie lesmi, na kraj chotára až ku Smrtnej hore. Škriabe sa až na vrch. Rozum otupený, pohľad prázdny. Pokračuje stále vyššie. Keď vystúpi až na vrchol, pozrie sa dole. Dych sa mu zatají a srdce hlasno rozbúši. Uvedomí si, že niet bezpečnej cesty. Niečo sa v ňom prebúdza. Je však neskoro. Smrť sa opäť ozve. Správa o nešťastí dorazí na Björndal.
Tvárou tvár smrti
Adelheida sa ženie lesom, vedie ju poľovnícky pes. Nezastavuje sa až kým aj ona aj pes od únavy nepadnú a nezaspia v hlbokom lese. Ráno na úsvite znova vyráža, nezastavuje, pohľad zamyslený a znepokojený. Už prešlo pár rokov odvtedy, čo jej hodiny dodali odvahu. Teraz tie isté hodiny odbíjajú čas, s ktorým Adelheida bojuje. V živote toho veľa získala, ale aj veľa stratila. Ak stratí ešte aj jeho, stratí aj seba. Konečne sa dostane ku chatke. Otvorí dvere a vidí mladého Daga ležať na zemi. Obďaleč sedí jeho otec. Oči má unavené, celú noc bdel pri synovi. Prítomnosť Adelheidy ho prekvapí.
Bola to tvár, ktorú ešte nikdy nevidel. V tichu chaty sa tu asi odohrával nebezpečný boj – boj medzi prastarými, chladnými porekadlami Anny Hammarboovej, ba celého rodu, medzi smrťou a medzi Adelheidou a – láskou. Lebo tak, ako teraz vyzerala tvár Adelheidina, môže vyzerať tvár ženy iba ak v poslednom boji o to, čo je pre ňu všetkým v živote. V jej tvári nebolo milosti ani pre porekadlá, ani pre nič iného. A Dagovi sa zdalo, že vie, keď je láska úprimná, že je Pán Boh pri nej (str. 393).
Porekadlo o Smrtnej hore už vynieslo rozsudok nad jej mužom. Odplata za trúfalosť postaviť sa jej je smrť. Mladý Dag to veľmi dobre vedel. Azda si takýto rozsudok aj trochu prial. No tam, kde naša vôľa padá, nás často podrží vôľa blízkeho. A tá Adelheidina bola v tejto chvíli ukutá z najpevnejšieho kovu. Nesmie sa dať odradiť a podlomiť tým, čo vidí. Veľa krvi a zúfalstva. Pohľad má sústredený, z kapsy vyberá obväz, umýva rany. Rýchlo, obratne, dôkladne. Keď bola Aldelheida najviac zamestnaná Dagom, ľahol si starý Dag na lavicu a tam naozaj zaspal. Raz niekto iný vzal na seba úlohu byť silným v živote. Preto si mohol trocha odpočinúť aj on (str. 394).
Memento mori. Tieto slová sa niekedy ozývajú z diaľky, pomáhajú človeku žiť plnšie. Inokedy zahrmia priamo pred nami, otrasú našim svetom a všetko stráca svoje miesto. Ako sa dá potom nájsť poriadok a zmysel? Ako žiť s myšlienkou na smrť? Mladý aj Starý Dag stoja na tomto rázcestí. O tom, kadiaľ sa vydajú, až nabudúce.
Michaela Tomaštíková, externá spolupracovníčka a lektorka Akadémie
Comentários