Prinášame vám prvú časť z trojdielnej série o výnimočnej knihe Večne spievajú lesy a jej posolstvách, ktorú pre Akadémiu veľkých diel napísala Michaela Tomaštíková.
Lesy spievajú o mocných medveďoch a ešte mocnejších ľuďoch. O ľudskej závisti a túžbe po pomste, o bratstve a priateľstve, ale aj o láske a strate. Čože je život človeka v porovnaní so životom lesa? Lesy stáročia ticho načúvajú duši človeka. Sú nemým svedkom ľudského vzostupu i pádu, tvrdosti i ľudskosti, túžby stratiť sa i nájsť. Pri čítaní nórskej trilógie Večne spievajú lesy, ktorých autorom je Trygve Gulbranssen človek neraz zatají dych nad živým a dynamickým vnútorným zápasom človeka. V náčrte ústredných vnútorných bojov vás pozývam byť aspoň trochu súčasťou drámy, ktorá je aj našou vlastnou.
Ovocie pomsty
Prvá kniha z trilógie rozpovedá príbeh rodu z horskej osady Björndal. Rod tvrdých horských ľudí so zmyslom pre povinnosť. Torgeir, otec Daga a Toreho, zabil medveďa, ktorý dlhé roky ohrozoval dedinčanov a zaplatil za to svojim životom. No odvážny je pre nesmelého často zahanbením. Dedinčania veľmi rýchlo zabudli na obetu Björndalu. V rečiach kde-tu pridali niečo, čo by mohlo ten nepomer medzi ich nedokonalosťou a cnosťou druhých trochu zmierniť. Podobné reči dokážu rýchlo rozprúdiť krv mladého človeka. Dag preto takmer zabije muža pri krčmovej potýčke.
Násilie však plodí viac problémov ako zadosťučinenia. Pomstu si treba viac osladiť, dlhšie plánovať, pomaly zveľadiť osadu až do takej miery, aby dedinčania pukli od závisti. A preto Dag podniká cesty do mesta, aby nabral vedomosti a zručnosti na zveľadenie svojho a bratovho statku. A tak sa aj stane. Björndal sa teší rozmachu. A ani rod neostane bez nástupcov, keďže sa jeho brat Tore oženil a má syna. Dedinčania pukajú závisťou. Pomsta naberá sladkú príchuť. Až kým sa jedného slnečného dňa neprepadne ľad pod ťarchou voza s Torem a jeho rodinou a nikto odtiaľ nevyviazne živý.
Aj Dag sa prepadáva do smútku a ľahostajnosti. Všetko stratilo zmysel, všetko zhorklo, i tá pomsta. Nešlo len o smrť blízkych jednotlivcov, ale aj o smrť vlastného rodu. Dag sa uzavrel do seba. Vyhýba sa ľuďom a aj oni jemu. Život sa stal ťaživým bdením, Dag sa nevie uložiť na pokojný spánok. Telo si ale občas zavelí a Dag jedného dňa tvrdo zaspí po dlhom túlaní sa lesom. V sne sa mu zjavia jeho predkovia. Prizerá sa nekonečným bojom hrdého rodu, ktorý horlí za spravodlivosť a pomstí každú neprávosť. Tento boj však preruší veľký rachot z nebies. Dag sa strhne. Po dlhej dobe naozaj spal a po dlhej dobe sa aj naozaj prebudil. Neďaleko neho udrel do stromu blesk.
Prebudený Dag sa vracia domov. V izbe nájde starú Bibliu a zrak mu padne na jeden verš: Viem, že mám prenechať pomstu Hospodinovi. Tieto slová v ňom prebudia ešte niečo viac. Zrazu s jasnosťou vidí, ako sa jeho predkovia vždy nechali strhnúť pomstou a neraz za to tiekla krv iných, či ich vlastná. Jeho otec sa odhodlal na boj s medveďom až vtedy, keď zistil, že je to ten medveď, ktorý zabil jeho otca a jeho deda. Pomsta patrila k povinnostiam muža. No Dag tuší, že už nie je príčiny kochať sa v srdci myšlienkami na pomstu. Nájde starú bojovú sekeru a jediným úderom ju zatne do dubového piliera tvrdého ako kremeň. Aj keď to bodalo v srdci, jednako len nebolo azda tak celkom nemožné poslúchnuť Pána Boha. Prenechať pomstu Bohu nebolo predsa to isté ako vzdať sa jej v zbabelej slabosti.
Túžba stará ako ľudstvo samé
Gulbranssen zobrazuje v Dagovi túžbu, ktorá je stará ako ľudstvo samé. Túžba oplatiť sa zlom za zlé. Možno nie sme zrovna potomkovia horského rodu, ktorý stáročia bojuje s medveďmi a dedinskou márnomyseľnosťou, ale túžba udrieť, ublížiť, keď nás zranili, ešte nevymrela. A niekedy na to netreba päste, stačia slová, ľahostajný pohľad či mlčanie.
Dag ale túto túžbu skrotí a začína nový život, a to nielen kvôli rozhodnutiu vzdať sa pomsty. Príde mu taktiež list od Terézie, ženy, ktorú spoznal v meste. A aj tento list mení všetko. Je pozvaním na stretnutie, vďaka ktorému Dag už nikdy nebude sám a rod bude pokračovať. Ale o tom viac nabudúce.
Najväčšia povinnosť je milosrdenstvo
Existujú ľudia a rozhovory, ktoré v nás prebúdzajú dobro. Dagova švagriná Dorota žila celý čas mimo bežného chodu a hospodárenia. Strávila veľa času pri hre na spinet, vyšívaním a v starostlivosti o synovcov. Všimla si, že Starý Dag sa i napriek dávnemu dobrému predsavzatiu veľmi pripútal na peniaze a moc. Vo vymáhaní dlhov vedel byť veľmi tvrdý. Deň pred smrťou sa mu to odhodlala povedať a vyslovila slová, ktoré otriaslo Dagovým vnútrom:
Ľudia, ktorí žijú bokom a nemajú účasť na činoch a slovách iných, môžu získať schopnosť, že vidia a počujú najmenšiu maličkosť a robia z toho spoľahlivejšie závery ako mnohí, čo stoja uprostred životného prúdu. (…) „Keď človek koná spravodlivosť, neprekračuje povinnosť muža.” V tejto nezvyčajne ťažkej chvíli opieral sa o otcove slová. Dorota položila nohu na schody, akoby už chcela ísť hore, no obrátila sa ešte raz k Dagovi a povedala ticho, ale dôrazne: „Najväčšia povinnosť, Dag, je - milosrdenstvo.”
Tieto slová v Dagovi žijú a pracujú. Raz za ním príde jeho dlhoročný rival plukovník Von Gall, ktorého dcéra zapríčinila smrť jeho syna. Z jeho rodu bol aj muž, ktorý zradil Dorotinu dôveru. Plukovník von Gall zbankrotoval, bol donútený prekusnúť všetku svoju hrdosť a ísť žobrať k bohatším a mocnejším. Toto stretnutie spôsobuje v Dagovi veľký vnútorný boj. Zmluvu o vlastnení Borglandu má už dlho vo svojej truhlici. Má ho v hrsti. Má možnosť hodiť mu to do tváre a tešiť sa z víťazstva:
No Starý Dag neplesal, bol tak čudne clivý. Dostal sa k Božím slovám, že človek má oplácať zlé dobrým, lebo takto sa to skončí s Borglandom. Myšlienky sa mu hnali ďalej tým istým smerom a došli k slovám, že človek má milovať svojich nepriateľov. Toto mu bolo zo všetkého, čo čítal v nábožných knihách najnepochopiteľnejšie. Ale či tu sám nesedel a nebolo mu ľúto jeho najhoršieho nepriateľa, plukovníka, či ho nemal takmer trochu rád?
Plukovník smie zostať naďalej bývať na Borglande. Vyplácanie dlžôb neponáhľa, no jednako sa viac uľavilo Dagovi a znovu po dlhej dobe zaspáva s pokojom v srdci.
Záver
Keď nad tým rozmýšľam, ťažký vnútorný boj je zároveň bojom o dobrý spánok. Ako matka ročného bábätka viem, že spánok dokáže rušiť aj niečo iné ako naše svedomie, no predsa len musím uznať, že ticho noci podobne ako tichý šum (alebo spev?) lesov má istú moc. Pomaly sa v ňom prebúdza hlas. Už len nabrať odvahu a ticho načúvať.
Michaela Tomaštíková, externá spolupracovníčka a lektorka Akadémie