KRISTÍNA TOMEKOVÁ, KATARÍNA ADAMČÁKOVÁ
Mária Maková vedie klub Akadémie na Gymnáziu v Leviciach už druhý rok. Rozprávali sme sa o tom, prečo by malo byť vzdelávanie nielen o vedomostiach, ale aj o budovaní charakteru, ako by mala škola pripraviť mladých ľudí na život, ako rastie ona aj jej študenti vďaka Akadémii.
Čo pre vás znamená byť učiteľkou?
Prešla som istým vývojom ako každý vo svojej profesii. Dnes ma učiteľstvo baví ešte viac ako na začiatku, keď to bolo skôr o vedomostiach, ako o príprave mladých ľudí na život. Už vtedy som však cítila väčší záujem o človeka ako takého, a preto som si urobila tretí predmet etickú výchovu, ktorý dáva priestor na hlbšie poznanie človeka a sebapoznanie.
Teraz po 30 rokoch v školstve vidím, že táto doba priniesla mladým ľuďom rôzne zranenia, ktoré sú spôsobené rozpadom rodiny alebo tým, čo sa deje okolo nás. Mladým ľuďom treba pomôcť zorientovať sa v živote. Akadémia veľkých diel ma mimoriadne oslovila aj preto, že ponúka práve tento ľudský rozmer.
Ako vám Akadémia pomáha v snahe prinášať tento rozmer do vzdelávania?
Učím literatúru a snažím sa etiku prepájať s učivom literatúry, ale vždy mi tam niečo chýbalo, nejaký spôsob ďalšej hlbšej práce s dielami a textami. Keďže môj predmet je aj o príprave študentov na maturitnú skúšku, mám aj isté štandardy, čo musíme prejsť a čo ich musím naučiť, ale samozrejme snažím sa do toho vnášať aj prvky charakterového vzdelávania, len som nevedela, ako to systematicky uchopiť.
Práve v Akadémii som našla spôsob, ako na to. Metodiky, ktoré ste pre nás učiteľov pripravili a s ktorými pracujeme, a skúsenosť, ktorú máte so zahraničnými školami a ktorú prenášate do nášho prostredia, to sú kľúčové veci, ktorými nás vediete. Našla som tu veľkú inšpiráciu pre svoju prácu. Je to veľmi vzácne.
Témy, ktoré dielo otvára, prichádzajú až vďaka tomu, keď prejdeme dovnútra príbehu a keď sa pýtame, čo tam vidíme, ako to k nám osobne prehovára.
Ako vyzerá charakterové vzdelávanie v praxi?
Študenti v konfrontácii s príbehmi, ktoré sú v Akadémii, narážajú na svoje ľudské slabosti a často odhalia svoju povrchnosť, pretvárku, sebectvo a pýchu. Rovnako to nastavuje zrkadlo aj mne. Potom vidím, ako ten študent, ktorý na začiatku prišiel možno s nejakou pózou a pôsobil tvrdo, postupne mäkne ako plastelína a formuje sa. Odrazu sú takí jemnejší, maska sa stráca a na povrch sa dostáva dobro, ktoré v nich je. Prejdú si takou očistou a uvedomením. Sú úprimnejší, majú viac pokory, empatie, lepšie chápu iných, viac rozumejú sami sebe. Vidím u nich viac ľudskosti. To je veľmi vzácne a dôležité.
Akadémia vzdeláva cez príbehy veľkých diel. Ako nás príbehy robia lepšími?
Myslím, že sa to deje najmä v diskusii, keď sa študenti o tom rozprávajú. Veľakrát si niečo prečítame, no nijako zvlášť to nami nepohne. Témy, ktoré dielo otvára, prichádzajú až vďaka tomu, keď prejdeme dovnútra príbehu a keď sa pýtame, čo tam vidíme, ako to k nám osobne prehovára. Keď k tomu každý niečo svoje povie, tak sa utvára mozaika celého príbehu až príde k finálnemu obrazu. Myslím, že príbehy nás robia lepšími najmä keď sa o ne delíme - keď sa spolu pýtame, počúvame názory ostatných, keď k tomu každý pridá niečo svoje. Je úžasné, že sa nájde skupina mladých ľudí, ktorí sú odvážni a chcú vedieť aj niečo viac a v podstate ani hneď nevidia, ako ich to mení. Sama si uvedomujem, že treba ísť hlbšie do príbehov, do vzťahov medzi postavami, vedieť prežiť príbeh postáv a zistiť, s ktorou postavou sa najviac stotožňujem a prečo. Toto zanecháva hlbšiu stopu.
Ktoré témy v študentoch najviac rezonujú?
V diskusii o dielach riešia témy, ktorými sami žijú - napríklad otázka zmyslu života, fungovanie vo vzťahoch s rovesníkmi, rodičov a tému autority, ale aj zranenia či hodnoty ako spravodlivosť, láska.
Majú tieto príbehy vplyv na zranenia, ktoré spomínate?
Minulý rok sa v našej skupine vytvorila veľmi dobrá priateľská atmosféra plná dôvery. Samu ma to trochu prekvapilo, keďže sme v klube mali rôznych študentov - od prvákov po štvrtákov a väčšina z nich sa predtým nepoznala. Na seminári mohli vyjadriť svoje pocity, ktoré prežívali k danej téme. Zachytila som, že Akadémia bola pre nich obrovská psychohygiena. Myslím, že to, čo nepovedali na hodine, si povedali medzi sebou. Chodili na opekačky, na kávu, navštevovali sa a pokračovali v načatých témach. Vidím, že ich to posúvalo ako skupinu. Pocit dôvery, že si to môžu povedať medzi sebou, bol pre nich veľmi dôležitý a aj vďaka tomu rástli.
Keď hovoríte o tom, že škola by mala pripravovať mladých ľudí na život, čo tým myslíte?
Bežne sa stretávame s nespokojnosťou a kritikou toho, čo sa deje okolo nás. A málo pozornosti sa venuje angažovanosti. Snažím sa študentov viesť k tomu, aby vedeli prevziať zodpovednosť za seba a za svoje činy a aby boli zodpovední aj v kontexte celospoločenského diania. Učím ich, že môžu hovoriť o tom, čo sa im nepáči a že práve oni môžu priniesť zmenu. Ak sú s niečím nespokojní, tak majú v prvom rade sami priložiť ruku k dielu a snažiť sa o zmenu vo svojom okolí, vo svojich komunitách. Chcem, aby boli aktívni, aby žili a nie iba prežívali, aby neboli zameraní iba na seba a nečakali, že niekto iný ich urobí spokojnými a šťastnými. Mali by sme sa usilovať, aby toto išlo v prvom rade z nás. My sa zaujímajme, my urobme šťastným niekoho iného, my buďme aktívni a snažme sa meniť spoločnosť k niečomu lepšiemu.
Keď študentom dáme priestor povedať svoj názor, môžu sa navzájom formovať. Diskusia im pomáha uvedomiť si, čo je správne.
Má podľa vás priestor charakterové vzdelávanie v dnešnom školskom systéme, ktorý dáva možno stále viac dôraz na užitočnosť a praktickú prípravu študentov na svoju profesiu?
Vzdelávanie charakteru a praktických zručností by malo byť v súčinnosti. Samozrejme, človek potrebuje peniaze na prežitie, potrebuje sa niekde profesionálne zaradiť a potrebuje mať vedomosti, rozhľad, niekde sa zamestnať. Na druhej strane, ak chceme mať dobrú ekonomiku, musíme mať aj čestných ekonómov, a tak to platí vo všetkých oblastiach. Ak chceme mať zdravú rodinu, potrebujeme v prvom rade zodpovednosť, ktorá je základom pevných vzťahov. Keď budeme rozvíjať charakter študentov, tak to nakoniec pomôže celej spoločnosti. Všetci z toho budeme ťažiť, pretože budeme mať v spoločnosti ľudí priamych, čestných, zodpovedných, spoľahlivých, takých, čo vedia, čo je správne. A takýchto ľudí potrebuje aj naša ekonomika a v podstate celá spoločnosť.
Čo dávajú semináre Akadémie vám ako učiteľke?
Okrem toho, že ma to veľmi nadchýna, vidím na sebe aj zmenu. Cítim väčší pokoj pri nazeraní na svoju prácu. Diskusia so študentmi mi otvára témy, ktoré som si dovtedy vôbec neuvedomila. Moji študenti ma posúvajú svojimi názormi. Učíme sa navzájom, čo je výborné.
Diela z iných žánrov - film, hudba a maľba, s ktorými som predtým nepracovala - mi rozširujú obzory. O niektorých dielach som vedela, ale nikdy predtým som sa s nimi nestretla. Uvedomila som si, že veľakrát učíme študentov obsah a bez toho, že by sme sa stretli s hĺbkou príbehu, robíme nejaké závery a zovšeobecnenia. Takisto si uvedomujem, aká vzácna a nadčasová je literatúra. Často sa na niektoré diela pozeráme s predsudkami, mysliac si, že je to už prekonané a neaktuálne. Ale nadčasovosť, sila príbehu alebo postoje jednotlivých postáv k danej téme je veľmi silná aj v dielach z dávnoveku. Treba odhodiť predsudky a ísť do tých príbehov a reálne sa s nimi stretávať, lebo iba vtedy to má význam.
Ktoré témy a diela ku vám zatiaľ najviac prehovárali?
Každé dielo má niečo do seba, sú to veľmi silné príbehy. Z minulého roka ma azda najviac oslovil príbeh Viktora Frankla, ktorý zachytil v knihe Hľadanie zmyslu života. Toto dielo je aktuálne aj v tomto čase, keď máme pocit, že žijeme v beznádejnej situácii. V porovnaní s tým, čo prežil Frankl v koncentračnom tábore, to môže byť ešte beznádejnejšie. Frankl nám ponúka návod na to, ako sa vyrovnať s nepriaznivými okolnosťami. Ďalším výborným autorom je Chesterton. Vďaka detektívnym príbehom, ktoré sme so študentmi čítali, som sa dostala aj k ďalším jeho dielam - Ortodoxia a Večný človek, ktorého teraz čítam. Sú to výborné inšpirácie a vzácne diela, ktoré mi pomáhajú vytvárať si obraz o živote.
Uvedomila som si, že veľakrát učíme študentov obsah a bez toho, že by sme sa stretli s hĺbkou príbehu, robíme nejaké závery a zovšeobecnenia.
Vediete klub Akadémie na škole už druhý rok. Aké to pre vás na začiatku, pri otváraní klubu bolo?
Na začiatku to bol pre mňa stres - bola to nová výzva, ktorú sťažoval lockdown a dištančné vzdelávanie. Prvé dve hodiny sme mali prezenčne, to sme sa len spoznávali a oťukávali. Keď sme prechádzali na online vzdelávanie, mala som obavy, čo z toho bude. Nakoniec to bolo výborné. Študenti si vytvorili doma súkromie, aby ich nikto nerušil. Postupne sa bariéry rúcali a študenti sami vraveli, že sa tešia na piatok a na Akadémiu. Bol pre nich silný zážitok, že môžu povedať, čo si myslia a že diskutujú o tom, čo ich zaujíma. Na semináre prichádzali s radosťou. Komunita, ktorá sa tu vytvorila, bola pre nich veľmi dôležitá.
Ako sa vám podarilo Akadémiu presadiť na škole?
Na mňa toto celé akosi spadlo z neba. Niečo som hľadala na internete a zrazu som natrafila na Akadémiu. Prečítala som si o tom viac a bola som nadšená z toho, že takéto niečo existuje. Najprv som iba koketovala s myšlienkou, či do toho ísť, či je to vôbec pre mňa. Bola som rozpačitá a neistá. Ale potom som si nechala aj poradiť a išla som vyskúšať tréning. Priznávam, išla som naň s tým, že do ničoho nepôjdem. Len som chcela zistiť, čo to je za projekt. Postupne však vo mne dozrievalo, že asi by to aj mohlo byť dobré. Pán riaditeľ mi dal voľnú ruku, hoci bol trochu skeptický, či sa mi niekto prihlási. Neskôr bol plný úžasu, keď videl, že to naozaj funguje. Išla som teda do toho celkom slobodne, bez tlaku. Podarilo sa mi vyskladať klub s deviatimi študentmi.
Kedy ste sa definitívne rozhodli? Čo vás presvedčilo?
Už predtým som si vravela, že by sa mi zišiel nový vietor a do toho prišla Akadémia. Nadchla ma a ja som počúvla svoj vnútorný hlas. Mám rada výzvy a snažím sa na sebe stále pracovať. Tento program ma oslovil priamo na tréningu. A napokon som si uvedomila, že to je vlastne to, čo som chcela a hľadala už predtým.
Prečo ste teda pochybovali?
Trochu som bojovala s vlastnou neistotou, napríklad či budem vedieť viesť semináre podľa metodiky Akadémie najmä pri dielach, v ktorých som nebola až tak doma. Nakoniec vo mne prevážila snaha sa niekam posunúť. Veľmi sa mi to zapáčilo a túžila som tým prejsť. Aj moja zvedavosť spôsobila, že som do toho nakoniec išla. A neskôr zohralo silnú úlohu aj to, že som nechcela sklamať dôveru mojich študentov. Že ide už do tuhého, som si uvedomila, keď sa zavreli školy a ja som to chcela kvôli online vyučovaniu vzdať. Vtedy mi jedna žiačka povedala, že už zaplatila školné. Vedela som, že nemôžem cúvnuť a musím nastúpiť hoc aj do rozbehnutého vlaku. Zafungovalo to. Príbehy oslovovali študentov a videla som, že aj oni to berú vážne a pomáha im to. Oni sa na to tešili a už niečo očakávali, takže nakoniec ma oni potiahli. A dôležitou pomocou je stále pre mňa aj tím Akadémie.
Vnímam, že je veľmi dôležité podnecovať odvahu študentov povedať svoj názor nahlas.
V čom?
Veľmi vzácne sú pre mňa metodiky, ktoré sme od vás dostali a ktorými nás učiteľov vediete, ako máme k tomu dielu pristupovať. Vidím, že vám úprimne záleží na tom, aby sa to učilo správne. Máme svojich mentorov, zaujímate sa o nás, stále nám ponúkate nové možnosti, webináre, pracujete na sebe a tým motivujete aj nás pracovať na sebe. A teda mňa to oslovuje a veľmi obohacuje. Verím tomuto projektu, je naozaj skvelý a som zaň veľmi vďačná.
Aké sú reakcie vašich kolegov?
Občas svojim kolegom hovorím o Akadémii. Keď ma niečo nadchne, nenechávam si to pre seba. Niektorí na to reagovali spôsobom, že vau aké dobré, aj oni by na takéto niečo radi chodili. Aj kolegovia vidia na svojich hodinách, ako sa títo študenti posúvajú.
Čo si všimli?
Sú odvážnejší, nehanbia sa povedať otvorene svoj názor pred celou triedou, stratili sa nejaké prejavy neslušnosti a neúcty, idú viac do podstaty problému, viac si uvedomujú dôležitosť diskusie a učí ich to aj kultivovanosti. Zmenil sa aj ich pohľad na učenie - keď oni prídu pripravení na hodinu, úplne inak sa im pracuje s príbehmi ako na bežnej hodine, na ktorej nie je čas na analýzu príbehu a porozumenie konania postáv. Keď ich sledujem, ako pokračujú po Akadémii, vidím, že ich to veľmi oslovilo. Presne toto hľadajú a potrebujú. Rozprávať, diskutovať, riešiť. Keď študentom dáme priestor povedať svoj názor, môžu sa navzájom formovať. Diskusia im pomáha uvedomiť si, čo je správne. Teda posúvajú sa aj vďaka názorom tých druhých, aj keď nemusia byť vždy správne. Rozširujú si tak svoj pohľad na svet. Vnímam, že je veľmi dôležité podnecovať ich odvahu povedať svoj názor nahlas.
Foto: archív M. M.
............................................................................................................................................................................
Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.
Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Pridajte sa k nim.
Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.