Aká bude naša budúcnosť '2072'?

V máji prebiehala súťaž pre študentov zapojených do Akadémie veľkých diel a Kolégia pre stredné školy. Študentov sme pozvali zamyslieť sa a kreatívne spracovať fikciu toho, ako bude vyzerať naša spoločnosť o päťdesiat rokov, v roku 2072.


Našim cieľom bolo, aby v sebe súťaž spájala kreativitu, fantáziu, ale aj reflexiu spoločnosti a zodpovednosť. Veď to, čo robíme, ako sa rozhodujeme, ja ako jednotlivec, my ako skupina, ako spoločnosť, ovplyvňuje to, čo bude zajtra, o rok, o desať rokov. Naše malé aj veľké rozhodnutia nesú v závese za sebou svoje dôsledky.


Prinášame Vám prehľad výherných diel:


Kategória: Maľba, kresba

1. miesto

Karin Haizerová (Gymnázium Matky Alexie, Bratislava)



 

2. miesto

Olívia Schererová (Gymnázium V.B. Nedožerského, Prievidza)



 

Kategória: Poézia


1. miesto


Nicole Apiarová (Gymnázium sv. Edity Steinovej)

2072


Dva, nula, sedem, dva

Štyri čísla, štyri slová

Nepredpísaná osnova

Čakanie na Godota

Nový systém? Nový štát?

Pád

V bolestiach z postele vstať


Autá prelietajú ponad tvoju tvár

Kam sme to došli?

Povedzte mi...

Kam?


Je to klam?

Sníva sa nám?

Čo je skutočnosť a čo virtuálny svet?

Rozdiel už dávno medzi nimi niet


Čistý hárok papiera

Človek sa schová

Za internetové slová

Znova

A znova


Nočná mora

Si ťa predvolá

Súd

Bitka mocných rúk

Vojna? Mier?

Plno taktických hier


Čo nás čaká?

Nebo sa zmráka

Množstvo umelých tiel

Predáva ti Ortieľ

Tam, kde si ty pred časom stál

Sám


Rok dva, nula, sedem, dva

Hmla

Nová hra

Napísaná osnova


 

2. miesto

Marek Valčo (Evanjelická spojená škola, Martin)


Hluk, svetlá, realita


Noc má byť čierna, dávno už nie je,

Noc má byť tichá, ale z krajín len hluk sa leje.

Mrakodrapy trhajú závoje na oblakoch.

Všade sú billbordy s ľuďmi vo frakoch.

Reklám a svetiel je plné mesto,

Človek ani nenájde na oddych miesto.

Len farby a hluk pália mu zmysli,

Dlho už nemáme pokoja v mysli.

Veľký Brat Korporát nad nami stráž drží,

Od najvyšších budov do najmenších chyžý,

Všetko o nás vie, veď všetko mu vravíme.

Všetkého dosť máme, nič si nevážime.

Ale či je to tak naozaj, že všetko máme?

Vieme ešte vôbec ešte povedať čo je správne?

Veď Veľký brat vysvetlí všetko nám.

Veď on nás chráni, len on sám.

Dávno sme vzdali sa autonómie našej.

Dnes človek čo sám rozhodne sa, by sa nenašiel.

Veď aj tak mi povedia, čo ako robiť mám.

Či do ruky my motyku dajú, a či zbraň.

Aké to správy, veď načo sa trápiť?

Lepšie je vo virtuálnej realite sa stratiť.

Načo sa starať o svet okolo nás?

Veď Brat sa postará, nám to len bere čas.



 

Kategória: Próza


1. miesto


Tatiana Rusinková (Gymnázium sv. Edity Steinovej)


Budúcnosť dní minulých


V teplý júlový podvečer som sa vybrala na istú stanicu pražského metra. Je to vskutku nezvyčajné nástupište, keďže sa nenachádza pod zemou bez prístupu svetla, práve naopak, odtiaľ je možné badať slnečný svit spoza obrovských okien nachádzajúcich sa v hornej časti podzemného komplexu. Mala som obrovské šťastie, že som sa na miesto dostala skôr, než začal padať dážď. Svetlá obloha sa rýchlo zatiahla a nasledoval prvý hlasný hrom.


Po ceste dole pohyblivými schodmi som sa zapozerala na starú lavičku, z ktorej sa odlupovala oranžová farba. Zamierila som k nej a sadla si na ňu. Mierny vánok putujúci tmavými tunelmi osviežoval horúce bezveterné dni. Skoro ako ventilátor alebo klimatizácia v zateplených bytoch.

Vytiahla som pero a zelený notes zo svojho bieleho ruksaku, ktorý som oprela vedľa seba. Veci som si položila na kolená a zapozerala som sa do čiernnočiernej tmy vychádzajúcej z podchodu.

„2072,”

„2072,“

„2072,“ opakovla som si v mysli.

Otvorila som svoje atramentové pero a chcela začať písať. Tak dolho som si predstavovala tento moment, túto nezabudnuteľnú chvíľu, v ktorej by som sa konečne odhodlala napísať príbeh o novom začiatku, až sa mi vtisli slzy do očí a začali ktorpť starý zošit zapísaný spomienkami. Musela som preskočiť dve strany, pretože sa mi atrament vpíjal do každej jednej mokrej kaluže roniacej príbeh.


 

Bola príjemná chladná noc, niečo po jedenástej, 26. mája. Sedela som v Prahe na lavičke najmenej rušnej stanice metra a jedla croissant. Úplne obyčajný kus pečiva, nie plnený, iba maslový, taký, ktorý presne vystihoval moju osobnosť - priemerný a nevýrazný. Nikomu som dosiaľ nepovedala, kvôli čomu som tam o takom čase sedela. Kto sa však pýtal, tomu som odpovedala len to, že som ráno v Košiciach nastúpila na vlak, odviezla sa do hlavného mesta Českej republiky a sadla si na najopustenejšie miesto v strednej Európe, len aby som si tam vychutnala najvšednejšie pečivo.

Každých sedem minút prichádzalo metro a, pravdepodobne len zo zvyku a čistej povinnosti, otvorilo dvere, z ktorých nikto nikdy nevystupoval ani nenastupoval.

Zrazu som začula kroky. Neisté malé stopy kráčajúce v opätkoch. Pozrela som sa smerom k strmým schodom vedúcich do stanice. Kráčala po nich maličká, asi dvadsaťročná dievčina v bielych šatách. V rukách nedržala nič okrem plastového obalu s pečivom. Keď ma zbadala, zrýchlila tempo, akoby vo mne spoznala niekoho známeho a prisadla si ku mne.

“Pokúsila by si sa zachrániť niekoho, kto ťa o to nežiada?” zašepka.

“Myslím, že nie,” odpovedala som jej, aj napriek tomu, že som s odpoveďou nebola stotožnená.

“A chcela by si, aby ostatní zachránili teba, ak by si ich o to nežiadala?” znova sa opýtala.

“Neviem,” odvetila som neisto.

“Nevieš alebo nechceš vedieť odpovedať?” neprestajne udržiavala konverzáciu.

“Dobre, dostala si ma,” nervózne som sa zasmiala, “nechcem vedieť odpovedať,”

“V poriadku,” povedala akosi sklamane.

Nepoznala som jej meno, tak som si ho pre ňu vymyslela - Malvína. Vždy som si predstavovala, že typické Malvíny vyzerajú práve ako ona. Nízka štíhla blondína, mala tuším ešte svetlešie vlasy ako Marilyn Monroe a zelenomodré veľké oči. Jej pery boli prirodzene svetloružové.

Malvína otvorila plastový obal a vybrala z neho croissant. Obyčajný maslový, aký som jedla aj ja.

“Prečo práve croissant? A ešte k tomu maslový?” vykĺzlo zo mňa skôr, než som si stihla premyslieť, čo chcem povedať.

“Pretože je presne taký, ako ja. Priemerný a nevýrazný,” odpovedala bez váhania, čo ma zaskočilo.

“Prečo práve maslový croissant?” položila mi rovnakú otázku a ja som jej dala rovnakú odpoveď.

“Nie,” zašepkala.

“Čo nie?” nechápavo som na ňu pozrela.

“Tvoj croissant je úplne iný,” snažila sa mi vysvetliť.

“Nemyslím,” zamyslela som sa.

“Tento bol upečený len pre teba. Pozri, je úplne rovnakej farby ako sú tvoje vlasy,” usmiala sa a ja tiež.

“Áno, celkom obyčajné zlatohnedé pečivo.”

“Pozri sa do vnútra. Ešte stále je všedný? Nevieš, že rovnaké cesto už nikto nikdy nevymiesi?” vysvetľovala.

Cítila som sa ako na nejakom terapeutickom sedení. Ten pokoj, ktorý z nej vyžaroval som ešte pri nikom necítila. Nad jej slovami som sa zamyslela a v tichosti sme ostali dovtedy, kým neprišlo metro. Malvína naň hľadela zvláštne. Akoby doň chcela nastúpiť a ujsť niekam preč.

“Prečo si myslíš, že tvoj croissant je nevýrazný a o mojom rozprávaš, ako keby bol jediný svojho druhu?” nedalo mi sa neopýtať.

“Svoj si kúpila z pekárne, kde ich dennodenne pečú čerstvé. Ten môj je z miesta, na ktorom ich neprestajne desiatky rokov miesia presne naprogramované stroje tak, aby ani jeden nevynikal,” zadívala sa mi do očí a dodala, “ten, kto nemá čo ponúknuť tomuto svetu si nezaslúži jesť croissanty z pekárne.”

Zdalo sa, že Malvína nechcela sedieť v tichu. Neustále sa ma pýtala zvláštne otázky, také, na ktoré som musela odpovedať veľmi opatrne, presne tak, aby som si nerozmyslela svoju odpoveď vo chvíli, keď mi k nej pridala vlastný komentár.

Držala som sa celkom slušne, no jej posledná otázka mi nedá spávať dodnes: “Chcela by si sa dožiť roku 2072?”

“Áno,” s istotou som prikývla, pretože môj pud sebazáchovy bol v ten čas nesmierne silný a nechcela som pripustiť, žeby som odišla z tohto sveta skôr, než by som dovŕšila osemdesiat rokov.

“Presne preto si nezaslúžim jesť croissant ako ty,” zašepkala tak potichu, až sa zdalo, že nechcela, aby som to počula. Preto som jej na to ani nič nepovedala.

Chcela som sa utvrdiť v tom, ako jej napadol ten rok: “2072. Prečo?”