FILIP BEDNÁR
V predošlom článku sme si hovorili, že pre hlbšie pochopenie beletrie sa nedá ponúknuť rada, ktorá rozlúskne význam knihy. Dajú sa ale ponúknuť návody, ktoré môžu naviesť k dobrým otázkam. Týmito návodmi bolo skúmanie toho, čo sa v knihe opakuje, zamýšľanie sa nad titulom knihy a čítanie bez hľadania úmyslu autora. Dnes pokračujeme symbolmi a čítaním bez ohľadu na okolnosti vzniku knihy.
Symboly
K symbolom máme občas averziu. Nepochopený symbol sa stáva akousi „okrasou“ navyše alebo nepríjemnou súčasťou písomky z literatúry. V skutočnosti nie je výmyslom autora, ktorému musíme umelo priradiť zmysel. Je to zakaždým príležitosť pre objavenie spojení so životom a pre prehĺbenie významu knihy.
Symboly v sebe premietajú myšlienky z pozorovaní života a tak majú korene v samotnom — a často bežnom — živote. Raz mi jedna známa (a nijak zvláštne neobľubuje čítanie) rozpovedala o nostalgii, ktorú v nej vyvoláva pohľad na vázu kvetov. Váza s kvetmi položená na kuchynskom stole sa jej spája s príchodmi domov a so starostlivosťou, ktorá ju tam zakaždým, keď tam váza s kvetmi bola, čakala. Vtedy som si uvedomil, ako vzniká krása symbolu. Najprv sa to musí udiať mimo stránok kníh, aby sa to na nich mohlo ocitnúť.
Aristoteles píše vo svojej Poetike, v najstaršej zachovanej literárnej kritike našej civilizácie, že
básnictvo vzniklo z dvoch príčin, pričom obe sú hlbokou súčasťou našej prirodzenosti. Po prvé, už od detstva je v človeku vrodený inštinkt napodobňovať (jedným z rozdielov medzi človekom a ostatnými živočíchmi je, že človek je najviac imitujúca živá bytosť; aj jeho prvé učenie začína imitovaním) a nie menej univerzálne je aj to, že ľudia majú z napodobňovania radosť. [...] Učiť sa spôsobuje najživšiu radosť nielen filozofom, ale aj ľuďom všeobecne (ibaže ich záujem netrvá dlho). Teda ľudia majú radosť zo sledovania imitácií preto, lebo pri premýšľaní nad tým, čo znázorňujú, sa vlastne učia a prepájajú a zrejme si aj hovoria: ‚Ah, toto je to!‘
Táto prvá Aristotelova príčina sa netýka len „básnictva“, ale všetkého, v čom zapájame našu predstavivosť a schopnosť pochopiť „imitáciu“. Záľubu v „aristotelovských imitáciách“ môžeme chápať ako túžbu po imaginárnych svetoch. Tie nám majú prinášať radosť. Existujú rôzne spôsoby, ako si ju každý z nás napĺňa: od čítania románov, návštev galérií a divadiel cez písanie básní až po návštevy kín, Netflix, počítačové hry a počúvanie súčasnej hudby. A detské hry na „svet dospelých“, hry s figúrkami či divadelné „produkcie“ svedčia o vrodenosti tejto túžby.
Tieto myšlienky gréckeho filozofa by mali teraz prehĺbiť dôležitosť symbolu. Symbol je sám o sebe výrečnou imitáciou. Najradšej mám z úryvku z Poetiky časť o tom, že ľudia majú radosť z imitácií preto, lebo „pri premýšľaní nad tým, čo znázorňujú, sa vlastne učia a prepájajú a zrejme si aj hovoria: ‚Ah, toto je to!‘“ Nie každý symbol je univerzálny (ako napr. štvorlístok) alebo okamžite pochopiteľný. Keď ale venujeme čas tomu, aby sme si o ňom položili dobré otázky a zamysleli sa, v čom „napodobňuje“ samotný život, zvyčajne nás odmení radosťou z objavu (‚Ah, toto je to!‘).
„Strieľaj po každej sojke, po ktorej chceš… ale pamätaj, je to hriech zabiť drozda,“ píše Harper Leeová vo svojom románe Nezabíjajte vtáčika, ktorý by sa v presnejšom preklade volal Nezabíjajte drozda. Drozd je spevavec, ktorý je známy tým, že imituje spev iných vtákov či zvuk hmyzu a žiab. Narozdiel od mnohých iných vtákov nie je škodca, iba pekne spieva v záhradách. Nebudem prezrádzať dej knihy, ale ak ste ju čítali alebo si ju niekedy prečítate, skúste sa opýtať, prečo spomína práve drozda, prečo by bol hriech ho zabiť a ktoré postavy sa v drozdovi môžu odzrkadliť.
„Som Richard II. Vari o tom neviete?“
To vyhlásila anglická kráľovná Alžbeta I. v roku 1601 v reakcii na potlačené povstanie Roberta Devereuxa, grófa Essexu. Richard II. je historická hra Williama Shakespeara o anglickom kráľovi zo 14. storočia, ktorý bol povstaním zvrhnutý z trónu. Zvláštnou súčasťou essexského povstania bolo, že v jeho predvečer ktosi z povstalcov priplatil hercom z londýnskeho divadla Globe, aby zinscenovali mimoriadne predstavenie tejto hry — aj so scénou o zosadení.
V predošlom článku som hovoril o tom, ako nás môže skúmanie úmyslu a okolností autora v konečnom dôsledku zviazať. Podobným pokušením môže byť snaha spoznať historický alebo kultúrny kontext. Literárne disciplíny, ktoré sa o to snažia, majú iste v skúmaní beletrie svoju dôležitú úlohu — je to však práca odborníka. Príbehy sa ale bežne nepíšu pre odborníkov a myseľ každého človeka používa prirodzenejší spôsob na ich pochopenie — parabolu.
To je aj hlavnou myšlienkou knihy Marka Turnera The Literary Mind: naše každodenné uvažovanie je literárne uvažovanie. Hovorí o tom, že naša myseľ má prirodzenú schopnosť vo fiktívnych príbehoch alebo v príbehoch druhých rozpoznať svoje životné príbehy a vo fiktívnych postavách alebo v druhých ľuďoch vidieť ľudí zo svojho života a seba.
Spomínané vyhlásenie kráľovnej je ukážkou toho, že literárne disciplíny, ktoré chcú ohraničiť význam diel okolnosťami ich vzniku, nemusia vždy uspieť. Plán zinscenovať divadelnú hru o zvrhnutí z trónu deň pred ozajstným pokusom o zvrhnutie z trónu chcel týmto spôsobom povstanie posilniť. Musel tak predpokladať, že bežní návštevníci londýnskeho divadla Globe budú mať prirodzenú schopnosť vidieť paraboly. Tak ako to v tomto počine s trpkosťou pochopila aj kráľovná: „Som Richard II.“ Plán by zlyhal, ak by návštevníci divadla namiesto toho iba uplatnili svoje vedomosti o živote Richarda II. a potešili sa z historickej hry.
Poznáte Ezopove bájky? Tieto poučné príbehy o zvieratách sú skvelou ukážkou toho, ako parabola funguje. So zvieratami, čo navyše aj rozprávajú, sa na prvý pohľad iba ťažko stotožniť. A predsa z týchto príbehov vieme mať potešenie a pochopiť ich ponaučenia. Mark Turner píše, že „krátky príbeh často nijako nenaznačí, že čosi má znamenať čosi iné. A predsa si ho vysvetlíme tak, ako to zapadá do našich životov, nech sú akokoľvek vzdialené od detailov príbehu.“
Kniha sa tak pre každého čitateľa môže stať zdrojom nových a silných významov. Musíme ale zbúrať múr historických a kultúrnych okolností medzi postavami v knihe a sebou, a začať si klásť otázku: „Kto v tom som ja?“ A možno takto zistíme, že Bratia Karamazovovci k nám môžu byť bližšie ako postavy z Paneláku.
V poslednom pokračovaní článku si povieme o tom, ako nájsť dôležité vety, a prečo je lepšie neostať na čítanie sám, ale pozvať k sebe ďalších.
Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.
Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Pridajte sa k nim.
Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.