Ako ísť v knihe na hĺbku - I. časť

Updated: Oct 20, 2020

FILIP BEDNÁR


Občas mi ktosi povie: „Vieš, ja si tú knihu aj prečítam, aj ju prežívam aj vidím, že je v nej viac ako sa na prvý pohľad zdá, ale často sa mi po dočítaní stane, že vlastne neviem, o čom bola ani čo sa mi snažila povedať.“ Úplne tomuto ponosu rozumiem. Často po dočítaní poviedky či básne netuším, čo si myslieť či čo k tomu povedať, kým mi niekto nepoloží dobrú otázku.


Beletria má vo všetkom, čo je popísané v knihách — medzi históriou, vedou a filozofiou — jedinečné miesto. Z dvoch dôvodov: Po prvé, iba ona od nás chce, aby sme zapojili menej analytického myslenia a viac predstavivosti, empatie, vlastných túžob a spomienok. Po druhé, kým od autorov esejí a článkov sa očakáva, že jasne vyjadria a podložia svoje myšlienky a odtlmočia presný význam toho, čo píšu, autori beletrie často považujú za svoj úspech práve to, keď sa jeden význam rozplynie v čo najviac príležitostiach pre rozličné významy a interpretácie.


Po dočítaní histórie, vedy či filozofie sa pýtame, čo to znamená, čo autor tvrdí, ako to je... Po dočítaní beletrie by sme sa mali pýtať, čo všetko by to mohlo znamenať, čo by to mohlo hovoriť mne a o čo — s povzdychom, nadávkou či s (opatrným) úderom po stole — to tam vlastne ide?


Toto všetko znemožňuje pre čítanie beletrie poskytnúť analytickú radu, ktorá privedie k jednoznačnému významu. Tento článok sa pokúsi ponúknuť najmä tipy, ako si klásť dobré otázky — veď keby sa vôbec nedalo pomôcť, neexistovala by literárna veda. Chcel som tým ale povedať, že frustrácia, ktorú v úvode spomínam, zrejme pretrvá a že je to v poriadku, lebo je súčasťou toho, čo beletria je a čo je jej jedinečnou úlohou.



Všimnite si, čo sa opakuje


Najistejší spôsob, ako si začať klásť otázky, ktoré môžu viesť k významom a interpretáciám, čo aj skutočne z príbehu vyplývajú, je pýtať sa, prečo sa čokoľvek v románe, poviedke či básni opakuje. Môže to byť úvaha postavy, opis, ktorý sa snaží namaľovať tú istú predstavu či obraz, symbol, replika v rozhovore, prostredie deja, slovné spojenie, atď. Dôležité je mať na mysli, že ak máme dočinenia s dobrou knihou, málokedy tam je čosi navyše či náhodou.


Ak ste čítali napríklad Janu Eyrovú, iste ste si všimli opakujúce sa oslovenia čitateľa rozprávačom. To otvára rad otázok o tom, prečo to v knihe je, čo to hovorí o žánri, aký dojem to v čitateľovi chce vyvolať, či som ten čitateľ vôbec ja a ak nie, kto teda. Možno ste si viackrát všimli aj metafory o klietke a vtáčikovi alebo niekoľkokrát zopakované slovné spojenie „tichý hlas“. To sú všetko podnety k ďalším „prečo“ a so správnymi „prečo“ samotné čítanie začína byť bohatšie, úvahy a rozhovory postáv nadobúdajú nové zmysly a každý odsek a každá veta sa začína podobať na dôležitú súčasť puzzle skladačky, v ktorej má všetko svoje osobitné miesto.


Titul knihy


Raz sme sa s priateľmi rozprávali pol hodiny iba o tom, prečo sa najznámejší román Jane Austenovej volá Pýcha a predsudok. Najprv sme sa snažili jeden z týchto atribútov priradiť k jednej z postáv. Keď sme sa zistili, že to dokážeme vidieť úplne opačne a s úplnou istotou pre svoj pohľad, museli sme sa zhodnúť na tom, že to zrejme nechce poukázať na rozdiel medzi pyšnou Elizabeth a predpojatým Darcym či predpojatou Elizabeth a pyšným Darcym, ale že oba atribúty zrejme budú univerzálne pre oboch. A to otvorilo otázku o tom, čo to hovorí o našich vzťahoch, a tak ďalej… Mimochodom, pracovný názov knihy bol Prvé dojmy a ďalšia pol hodina by sa dala stráviť rozhovorom o tom, či by to nebol býval lepší názov.


Tým chcem, samozrejme, povedať, že značnú časť obsahu, myšlienky či „významu“ knihy ponúka samotný titul. Často už pred prečítaním a násobne bohatšie po prečítaní. Čo myslíte, koľko času podľa vás autori strávia tým, aby vymysleli ten ,,najtrefnejší" pre svoju knihu?


Pri knihách, ktoré sa volajú rovnako ako hlavná postava alebo ako miesto deja tento tip, samozrejme, málokedy padne vhod. Na druhej strane, často sa stáva, že názvy kníh, ktoré naozaj cielene a sofistikovane dopĺňajú ich myšlienky, po prečítaní odsúvame ako iba akýsi marketingový háčik, ktorý mal upútať našu pozornosť. Pochopiteľne, aj to je súčasť procesu — spravodajské redakcie majú hotové systémy na vytváranie titulov, ktoré najviac upútajú pozornosť alebo získajú najviac kliknutí na internete. Knihy ale nie sú články — pri knihách občas stojí za to skúsiť sa po prečítaní zamyslieť nad tým, ako