(podľa amerického inštitútu CiRCE)
JOSHUA GIBBS
Joshua Gibbs je veľmi populárny autor amerického vzdelávacieho inštitútu Circe. Vo svojom článku nám ponúka zriedkavý názor, čo podľa neho naozaj znamená zápasiť s textom. Pretože podľa neho to nie je to, že sa nám text ťažko číta alebo že nám to dlho trvá. Pravý zápas sa odohráva na úrovni ideí a len v momente, keď čitateľ a autor textu nesúhlasia. No najprovokatívneším Gibbsovým tvredním je to, že podľa neho nemôžeme očakávať, že tento zápas prebehne za deň či mesiac. A teda, ak aj naši študenti teraz nedokážu oceniť Aeneidu, znamená to len, že vstúpili do zápasu, ktorý si vyžaduje svoj čas a o výsledku sa možno ani nedozvieme. (komentár Akadémie veľkých diel)
Už niekoľko rokov tvrdím, že väčšinu učiva literatúry by mal učiteľ čítať nahlas na hodinách. Pri hlasnom čítaní by mal učiteľ knihu vysvetľovať, interpretovať, kázať, pýtať sa sám seba a pýtať sa svojich žiakov.
Takmer dve desaťročia práce v triede ma naučili, že kvalita domáceho čítania žiakov je vo všeobecnosti veľmi nízka. Žiaci čítajú v zhone, čítajú v aute cestou do školy, keď hrá rádio, čítajú v tridsaťsekundových intervaloch medzi posielaním a prijímaním textových správ.
V skutočnosti však viem, že moji žiaci zadané čítanie len preletia očami (z angl. skim), pretože to isté som robil aj ja. Núťte ma niečo prečítať a vedzte, že to len preletím, aby som splnil povinnosť. Kniha o rozvoji fakulty? Preletím ju. Román Most San Luis Rey pre knižný klub? Samozrejme, letím.
V zriedkavých prípadoch, keď zadám svojim študentom, aby si pred zajtrajšou hodinou prečítali jednu alebo dve kapitoly, si zadanie tiež len preletím. Veď som to už čítal. Väčšinu si pamätám. A jediný spôsob, ako si od niekoho nechám odporučiť knihu, je, ak na konci vysloví tie čarovné slová: “A hlavne, je to krátke.” Keď ich počujem, cítim sa ako človek, ktorému povedali, že na pracovnej porade bude aj občerstvenie grátis.
Keď sa stretávam s názorom, že učitelia by mali na hodinách čítať väčšinu učebných textov nahlas, najčastejšou námietkou je: “Ale ja chcem, aby sa žiaci naučili zápasiť s textom.” A žiaci sa to učia – ako sa tvrdí – nielen tým, že si sami čítajú klasické knihy, ale aj tým, že sa im nasledujúci deň kladú podnetné otázky o prečítanom a vyžaduje sa od nich, aby ponúkli aj podnetné odpovede. Schopnosť žiaka odpovedať na hlboké otázky dokazuje, že sa s textom popasoval.
Táto námietka síce celkom neuspokojuje môj skeptický postoj k domácim úlohám z čítania, ale vyvoláva pomerne fascinujúcu otázku, čo presne znamená “zápasiť s textom”. Veď učitelia literatúry tento slovný obrat milujú, či sa mýlim?
Ako podľa Gibbsa vyzerá zápas s textom
Ťažko si viem predstaviť, ako by to vyzeralo, keby študent zápasil, povedzme, s päťsto riadkami Strateného raja, ktoré dostal za domácu úlohu. Keď si predstavím skutočný zápas v aréne, myslím na námahu, ťahanicu, tlak, napínanie, silu, bolesť, ale len veľmi málo z týchto vecí sa odohráva pri čítaní. Keď čítam knihu, čítam ju, a keď ju dočítam, odložím ju, chvíľu o nej premýšľam a potom robím niečo iné.
Keď však myslím na texty, s ktorými som zápasil, myslím na knihy, na ktoré som zmenil názor. V súčasnosti napríklad čítam knihu Carla Truemana The Rise and Triumph of the Modern Self (Vzostup a triumf moderného ja) a s ničím z toho nezápasím. Súhlasím so všetkým, čo ten chlapík hovorí.
Na druhej strane, keď som prvýkrát čítal Burkeho Úvahy o revolúcii vo Francúzsku, rád som si myslel, že som dosť liberálny, a rozčuľoval som sa nad jeho tvrdením, že Slávna revolúcia a Francúzska revolúcia si neboli vôbec podobné. “Vôbec?” Pousmial som sa a celá kniha bola vtiahnutá do víru tejto jedinej námietky. Tú knihu som však čítal, keď som mal 28 alebo 29 rokov, keď väčšina mužov ešte len prichádza na myšlienku posudzovať vlastných otcov s väčšou zhovievavosťou.
Pri druhom čítaní Burkových úvah o dvanásť mesiacov neskôr ma jeho záujem o dedičstvo a stabilitu očaril, ale len preto, že som sa nedávno stal otcom. V tom čase som učil aj Spoločenskú zmluvu a (liberálna) Rousseauova politika je vzrušujúca, ale Rousseau tiež zanechal päť detí v domovoch pre nájdených. Keďže sa nemal o koho starať, mohol si dovoliť urobiť zo vzrušenia prioritu.
Pre človeka, ktorý vychováva deti, je však vzrušenie skôr príťažou než prínosom. Muž, ktorý dosiahol niečo dobré, chce stabilitu, pretože nechce prísť o to dobré, čo má. A predsa si nepamätám, že by sa môj názor zmenil, keď som Burkeho čítal druhýkrát. Zistil som, že môj názor sa zmenil už dávno predtým.
Zápasil som teda s Burkom, ale ten zápas sa neodohrával počas čítania. To je vo všeobecnosti spôsob, akým sa s knihou zmierujeme. Zápasenie s textom neprebieha v konkrétny moment života. Zvyčajne je to prebiehajúci proces. Medzi prvým a druhým čítaním Burkeho som s ním zápasil bez toho, aby som naň myslel. Zápasila som s ním, kým som spokojne umývala riad, alebo som čítala Štyri kvartetá od básnika Eliota nemluvňaťu, ktoré z nich nič nechápalo, alebo som vymenil Vychádzajúceho Škorpióna za Chopinove nokturná, pretože tie prvé sa mi zdali očividne nevhodné na hranie sa pri dieťati.
S textom sa nezápasí tak, ako sa zápasí s človekom. S knihami sa pomaly zmierujeme. Samotný život nás presviedča, aby sme sa na knihu pozerali inak. Nevieme, že sme s knihou zápasili, kým sa k nej nevrátime.
Vezmite si dvoch mužov, ktorí diskutujú o filme. Jeden hovorí, že film Punch Drunk Love je veľmi dobrý, druhý, že je to hrozné. Obaja sa dohadujú, opisujú prednosti a nedostatky filmu, vyzdvihujú témy, vysvetľujú obrazy a tak ďalej a tak ďalej. V najlepšom prípade sa takýto rozhovor skončí tým, že jeden z nich povie: "No, uviedli ste niekoľko dobrých bodov. Budem si musieť film pozrieť ešte raz." To isté platí aj o diskusii o obraze alebo o soche.
Poriadny zápas si vyžaduje skúsenosť
Meniť svoj názor na umelecké dielo, keď umelecké dielo nie je prítomné, je neúprimné. Prečo? Pretože krásu treba zažiť priamo. Nemôžeme si vytvárať úsudky o kráse veci, s ktorou sme sa osobne nestretli. Ak príde istý muž domov a povie svojmu priateľovi: "Pokladníčka v Targete mala dnes tú najkrajšiu pleť, najžiarivejšie modré oči, dokonale aristokratický nos a najpríjemnejšie ústa, aké som kedy videl," jeho priateľ nemôže odpovedať: "Páni, tá je krásna." Musí skôr povedať: "Znie veľmi krásne," a pozastaviť posudzovanie, kým tú ženu sám neuvidí.
Stále však nemôžem povedať, že by som niekedy zápasil s knihou, kým som ju mal v rukách a čítal som ju. Odznova som si prečítal určité odseky kníh, ktoré sa mi zdali mätúce alebo nejasné, ale nebolo to žiadne zápasenie. Na niektoré knihy som sa tak nahneval, že som ich hodil cez celú miestnosť, ale nebol to žiadny zápas. Neviem si spomenúť na konkrétny moment, v ktorom by som zmenil svoj názor na nejakú knihu. Skôr vždy zistím, že môj názor sa zmenil v určitom okamihu v minulosti, a musím sa snažiť prísť na to, prečo.
Neočakávajme zmeny hneď po prvom seminári
Len prostá debata o texte nás nemôže doviesť k tomu, aby sme sa textu podriadili. Dôležitý je tiež čas.
Iste, študenti môžu mať problém pochopiť myšlienku určitého autora, ale takýto zápas, ktorý musia študenti absolvovať s klasickými textami, sa neuskutoční v priebehu jedného večera, týždňa alebo dokonca mesiaca. Rok je najkratšie obdobie, za ktoré som ochotný považovať skutočný zápas, ale rok je aj najspoľahlivejší časový rámec, v ktorom možno hľadať trvalú zmenu u študenta. Dobrý mesiac nemusí byť ničím iným než šťastnou epizódou a zlý mesiac zas len prehánka v priebehu roka.
Z týchto dôvodov by učitelia nemali byť sklamaní, keď dočítajú poslednú stranu Pýchy a predsudku a študentov to ani nepohlo k tomu, aby prišli k rečníckemu pultu a zasvätili svoj život dôstojnosti a Darcyovstvu (život, akým žila jedna z hlavných postáv Pýchy a Predsudku pozn. Akadémie).
Samozrejme, dočítanie dlhej starej knihy si vyžaduje zápas svojho druhu – zápas s trpezlivosťou, nudou, zastaranou gramatikou a tak ďalej. Ale skutočný zápas s Pýchou a predsudkom, Strateným rajom alebo akoukoľvek inou veľkou knihou sa začína deň po jej dočítaní. Zapamätá si niekto niečo z knihy? Zachová sa niečo? To sú otázky, ktoré privádzajú človeka k zdravému rozumu a ktoré hovoria o pravom zápase.
Pôvodný článok: What does it mean to wrestle with a text
Uverejnené v spolupráci s CiRCE INSTITUTE, preložil Samuel Prílepok.