Magdaléna Borková
Za dverami vlastnej izby kadekto uverí, že je priam svätý. Prvý človek, ktorý na ne zaklope, ho však vyvedie z omylu.
Mať rád je ľahké len z diaľky. Každý má totiž svoje idiosynkrázie, ktoré nás skôr či neskôr začnú vytáčať a kvôli ktorým si lásku k druhému budeme musieť väčšmi vedome voliť ako prirodzene cítiť. No riešením nie je ostať v tichu a teple dobre známej izby. Tam sa akurát môžeme vrátiť tíšiť si bolesť, keď to bude za jej stenami príliš ťažké. Nie, na to, aby sme sa stali “svätými” aj za prahom samoty, musíme z nej pravidelne vystupovať.
A podobne je to aj s múdrosťou. Skutočne nikto učený z neba nespadol, hoci mnohí sa správajú tak, akoby práve oni boli výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Či ňou naozaj sú, sa ukáže, keď prekročia ten pomyselný prah izby, a vstúpia do diskusie.
Tá je cvičiskom i skúškou plnou nástrah. Ide tu o veľa. Môžeme z nej odísť porazení či urazení. No aj obohatení a bližšie k pravde, pretože je rovnako plná aj príležitostí. Všetci zúčastnení sú predsa hrdinami rozličných príbehov, z ktorých si nesú iné spomienky a názory. A tie nám, pokračujúc v etymologickom okienku z minula, môžu slúžiť na preosiatie našich vlastných cez sito logiky a konfrontáciu s odlišným pohľadom. Slovo diskutovať totiž pochádza z latinského dis (roz) a quatere (triasť, biť). Diskusia má teda zatriasť našimi presvedčeniami a ukázať, či ich máme skôr opevniť alebo opustiť. Má nás formovať.
Kľúčovosť diskusie sa opakovane objavovala aj v rozhovoroch s našim absolventmi, súčasnými študentmi Kolégia Antona Neuwirtha. Keďže každý vyzdvihol iný jej aspekt, poskladaním ich odpovedí získame výstižný obraz o tom, ako diskusia formuje v praxi, na seminároch Akadémie veľkých diel.
Áno, diskusia má byť otvorená a vytvárať pocit bezpečia, aby sa nikto nebál vyjadriť svoj názor, nech je akýkoľvek. Avšak vzápätí by podľa Nataly mala nasledovať otázka: “A prečo si to myslíš?” To, čo povieme, predsa nie vždy dáva zmysel. Možno preto, že sme sa nevyjadrili presne a ostatní nám neporozumeli. V tom sa rýchlo zlepšíme, ak budeme ďalej diskutovať. No možno to nedáva zmysel preto, že to, čo si myslíme, jednoducho nedáva zmysel. A to býva už náročnejšia lekcia.
Diskusia každého skôr či neskôr postaví do situácie, kedy sa bude musieť rozhodnúť, či pôjde naďalej hlavou proti múru alebo radšej zmení smer. Nie je ľahké zmeniť názor, treba na to veľa odvahy a pokory.
Nie vždy je to ale nutné. Nie vždy sa zdá byť správna iba jedna cesta a ostáva tak len sa zhodnúť na tom, že sa nezhodneme. Ani to ale nemusí byť jednoduché prijať.
Napríklad Julku kedysi trápilo, keď s niekým nemala rovnaký názor a ťažko sa jej s tým človekom potom priatelilo. Na jednom seminári si ale uvedomila, že to predsa “neboli hádky, boli to diskusie!” či ako povedal Mišo “nie je to zlý názor, je to iný názor.” Bolo to pre ňu oslobodzujúce uvedomenie, ktoré jej pomohlo lepšie pochopiť ľudí a prijať ich, aj keď si každý trváme na svojom.
Takýto dialóg nielen s umelcami, o ktorých diele je seminár, ale aj medzi sebou navzájom, často vedie od spoločnosti k spoločenstvu.
Ako povedala Magdalénka “prečítať si knihu a potom ju odložiť a prečítať si knihu a potom o nej diskutovať s inými je diametrálne odlišný zážitok.” Spoločne vstúpime do väčšej hĺbky ako sami, a navyše si tak okrem názorov budujeme aj spoločné vzťahy a spomienky.
Lukáš to zhrnul takto: “Stretávali sme sa a diskutovali o veciach hlbokých a dôležitých pre život a každý hľadal na ne odpovede. To ani nejde inak ako vytvoriť si vzťahy.”
Diskusia teda neformuje tak, že nás zmiešava, až dokým všetci nenadobudneme jednu farbu, ale tak, že nás naučí byť poctivejšími mysliteľmi, ktorí dokážu vychádzať zo seba i vychádzať s druhými.
Comments