Miroslav Kafka
Volám sa Miro a chcel by som ti predstaviť jedného z mojich obľúbených spevákov – Jeffa Buckleyho. A povedať ti, prečo sa mi jeho hudba páči a v čom ma inšpiruje. V tomto článku sa budem v istej podobe zamýšľať aj nad starým filozofickým problémom jednoty tela a duše a jeho „riešením” v hudbe Jeffa Buckleyho.
Určite poznáš pieseň Hallelujah. V origináli ju napísal a naspieval Leonard Cohen. Podľa mnohých kritikov je však najlepšou verziou tejto piesne cover od Jeffa Buckelyho. Možno aj ty poznáš práve tú jeho verziu. Cohen písal túto pieseň roky a ako povedal redaktor časopisu Rolling Stone, Brett Shewitz „strávil svoj život jej zdokonaľovaním. Buckleymu sa ale podarilo zdokonaliť ju za menej ako 7 minút.“[1]
A to nie je jediný zaujímavý cover od neho. Má na konte aj najznámejšie prevedenie piesne Lilac Wine napísanej v roku 1950 Jamesom Sheltonom či veľmi dobrý cover piesne I Know It’s Over pôvodne od The Smiths.
Jeff Buckley však nie je žiadnym „cover spevákom“, má aj vynikajúcu vlastnú tvorbu. Napriek tomu je fakt, že sú niektoré jeho covere známe a niektorými považované za lepšie ako originál, určite zaujímavým fenoménom.
Buckleyho hudba a ja
Pri jeho počúvaní sa cítim akoby som bol do jeho hudby ponorený. Všetko naokolo sa stane tou hudbou. Nie, vlastne naopak – ja sa premiestnim do jeho piesne. Ponorím. Čím to je? Tým, že on sám je vnútri svojej piesne. Keď spieva, nie sú to len slová a tóny, ktoré vychádzajú z jeho úst. Je to akoby sa nachvíľu stal piesňou, ktorú spieva. Akoby ju celú prežil.
Keď v piesni I Know It’s Over spieva
It’s so easy to laugh
It’s so easy to hate
It takes guts to be gentle and kind…
slovo guts povie akoby cez zuby. Takmer to znie, ako keby si odpľul. Akoby opovrhol nenávidením. Akoby sa v ten moment ohradil voči samému sebe, voči tej stránke, ktorá mu hovorí, že je silný keď nenávidí. Akoby ňou opovrhol a odvrkol jej: „Je tak ľahké sa smiať. Je tak ľahké nenávidieť. Chce to guráž byť nežný a láskavý!“
To myslím tým, keď píšem že Jeff Buckley nachvíľu je tým, čo spieva. Jeho spev a zmysel slov, ktoré spieva, jeho prejav a vnútro sa spojili a tvoria jeden celok.
Jeff Buckley a integrita
A práve tým ma jeho hudba nadchýňa. Že sa pri jej počúvaní cítim, že som tým, čo konám. Že je moje vnútro a vonkajšok v jednote. A pripomínam si, že chcem takto žiť. Aby moje vnútro pretekalo navonok a nebola medzi ním a vonkajškom žiadna bariéra. Častokrát máme pred svetom masky. Sme polovičatí. Ľuďom ukazujeme len obmedzenú časť seba. Naše chovanie je akýmsi prevedením.
Hudba Jeffa Buckleyho mi pripomína, že chcem byť úplný. Dať sa svetu celý. Zjednodušene povedané byť sám sebou. Ale v nie arogantnom klišé zmysle – som sám sebou, berte ma takého. Nie. Ide mi jednoducho o to, byť vnútri tou istou osobou, ktorou som navonok. Ako Jeff Buckley, keď prežíva to, čo spieva a spieva to, čo prežíva. Duša a telo splynú v jedno. Jednoducho byť tým, čo konám.
A možno to je dôvod, prečo je Buckleyho cover Hallelujah tak známy. Cohen ju síce roky písal, zlepšoval a snažil sa dokonale predviesť, ale až Jeff Buckley ju dokázal dokonale „prežiť“. Jeho covere sú vlastne jeho „vlastnou tvorbou“. Pretože im dal seba, a tak im dal úplne nový rozmer.
Za zmienku toho o ňom stojí ešte určite veľa. Napríklad, že mal rovnaký hlasový rozsah ako Pavarotti. Alebo jeho jedinečný štýl prechádzajúci rôznymi hudobnými žánrami. Či to, že jeho jediný album Grace je podľa časopisu Rolling Stone 147. najlepším albumom všetkých čias. Jediný preto, lebo o tri roky po jeho vydaní sa tragicky utopil v rieke Wolf, ústiacej do rieky Mississipi.
Odporúčam ti tiež pozrieť si okrem spomínaných piesní toto živé vystúpenie titulnej piesne k albumu, ktoré je pre mňa najlepším živým vystúpením, ktoré som v živote videl.
Comments