MÁRIA WALLENFELSOVÁ
Mária Wallenfelsová bola študentkou Kolégia Antona Neuwirtha, je priateľkou Akadémie veľkých diel a momentálne študuje medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Vďaka programu Erasmus strávila polrok v Paríži, počas ktorého okúsila, aký vplyv môže mať umenie na človeka, aj keď nemusí byť jeho rodený milovník. A vo svojom príspevku ukazuje, že si k tomu nemohla vybrať lepšie mesto než je Paríž.
Bol začiatok septembra. Balila som sa na pol roka do Paríža a pritom krútila hlavou nad svojím vlastným výberom mesta, v ktorom mám stráviť nasledujúce mesiace. Prečo som sa radšej neuchádzala o Erasmus napríklad v Grenobli? Je to síce francúzsky zapadákov, no predsa je to mesto obklopené nádhernými a mojimi milovanými Alpami? pýtala som sa sama seba.
Objavovanie krásy hôr a prírody ma odjakživa napĺňalo viac ako prechádzanie sa rušnými ulicami miest, spoznávanie miestnej architektúry a obdivovanie múzeí či galérií. To ma vie naopak príliš vyčerpať na to, aby som si takéto prechádzky a návštevy dostatočne užila. No a Paríž ponúkal presne to. A k tomu dostupne, kvalitne a intenzívne.
Výber mesta som už zmeniť nemohla. Svoj postoj však áno. Tak som sa hrdinsky rozhodla – dám šancu Parížu objaviť svoje umeleckejšie ja.
V prvú voľnú sobotu som sa odhodlane vybrala do Musée de Louvre. Hneď mi bolo jasné, ktorým smerom sa ide k slávnej Mone Lise. Stačilo nasledovať davy. Na truc som sa jej oblúkom vyhla. Namiesto toho som sa zmätene motala po obrovskom bludisku chodieb a sál. Ani som nevedela, čo chcem vidieť. Po chvíli som to vzdala a odišla. Vonku som si vydýchla. Takto to nepôjde, musím zmeniť taktiku.
Ide o to nájsť diela, ktoré sa vás dotknú
Rýchlo som zistila, čo potrebujem: parťákov, menšie múzeá a pomalšie tempo. A tak sa začalo moje Tour de Musées s kamarátmi z Erasmu. A postupne ma začalo baviť hľadať si svoje obľúbené diela. Aby som po odchode z Paríža nespomínala len na počet navštívených galérií, ale najmä na konkrétne umelecké výtvory, ktoré nejakým spôsobom prehovorili k môjmu srdcu.
V Petit Palais to bol jednoznačne Soleil couchant sur la Seine à Lavacourt (Západ slnka nad Seinou v Lavacourte) od Clauda Moneta. Toto dielo vo mne zanechalo impresiu krehkosti okamihu.
Podobne som sa zamilovala do veľdiela tohto impresionistu Les Nymphéas (Lekná) v Musée de l’Orangerie. Nakoniec sa stalo mojím najobľúbenejším celkovo. Ide o súbor ôsmich obrazov veľkých rozmerov, ktoré obkružujú priestor. Keď som už stála v strede, bolo jednoduché ponoriť sa do obrazov a cítiť sa ako v nekonečnej jemnej farebnej kráse záhrady a rybníkov.
Druhá šanca pre Louvre
Predsa som sa po čase vrátila aj do Louvru. Tentokrát s francúzskou kamarátkou, ktorá študuje na École du Louvre a ponúkla sa byť mojou osobnou sprievodkyňou. Prekvapili ma rozmery niektorých obrazov, najmä od Eugèna Delacroix.
Vo veľkých galériách sa často dostávam do módu vidieť toho čo najviac, v čo najkratšom čase. Avšak medzi tými tisíckami diel, z ktorých som za dve návštevy nevidela ani štvrtinu, sa nakoniec predsa našli viaceré, ktoré som uznala za hodné trochu dlhšieho skúmania a obdivovania. Medzi inými obraz La fontaine (Studnička) od Roberta Huberta, lebo v danom momente vystihoval to, po čom som túžila – vyjsť na chvíľu z neustáleho hluku a pohybu mesta, niekde mimo, do samoty a stíšiť sa.
A ďalší, Magdalenefjorden, vue de la peninsule des tombeaux au nord de Spitzberg od Francois-Augusta Biarda, mnou otriasol. Silno na ňom kontrastuje polárna nádhera s ľudským utrpením a beznádejou.
Rodinov mysliteľ a ja
Na zozname mojich obľúbených parížskych múzeí je určite aj Musée de Rodin. Je ohromujúce, koľko sôch dokázal tento umelec vytvoriť za svoj život. V jeden januárový večer som sklesnutá sedela na svojej posteli a premýšľala o ťažkom údele študenta. Zvlášť chudáka erasmáckeho študenta medicíny na Sorbonne Univerzite (mňa). V skratke, už sa mi strašne nechcelo v ten večer opakovať si na skúšky. Francúzska spolubývajúca sa na mne zasmiala: “Vyzeráš presne ako Le Penseur.“ "Neverím, že on mal také vážne problémy, ako ja,” odvetila som jej.
Asi nebolo odo mňa fér, vykonať taký rýchly súd, priznala som si neskôr. Hoci som Mussé de Rodin navštívila už v októbri, musela som sa vrátiť, aby som sa lepšie pozrela do tváre Mysliteľovi. Tróni na vysokom podstavci v záhrade múzea. Rodin sa brutálne vyhral nielen s anatomicky presnou stavbou tela, ale aj s výrazom jeho tváre. Nad čím asi rozmýšľa? Áno, je zhrbený, neprítomne sa díva do zeme, ale z jeho pohľadu sa nedá vyčítať, či sa naozaj jedná o frustráciu, sklamanie, dokonca ani či myšlienky prúdiace kamennou hlavou sú pozitívne, negatívne alebo neutrálne. Preto sa právom volá Mysliteľ a nie napríklad Depresívec. Nakoniec, veď ani moje študentské problémy nie sú skutočne ťažké životné dilemy. A naopak, neľahké depresívne myšlienky sa niekedy skrývajú za vyrovnanými maskami tváre. Takto sa moja hlava pred sochou tiež naplnila mnohými úvahami a otázkami.
Od umenia k vďačnosti
Videla som toho veľa a nevidela ešte viac. Paríž vystavuje a ukrýva nespočetné množstvo umeleckých veľdiel. A nielen obrazy a sochy, ale aj bohatú architektúru chrámov, palácov, opier a divadiel. Alebo jednoducho náhodných budov, na ktoré mi padne zrak počas prechádzky centrom Paríža. Vlastne aj sama bývam v nádherných historických priestoroch Fondation Eugène-Napoléon, založených cisárovnou pred 170 rokmi.
Na konci pobytu viem, že odchádzam pohnutá a zmenená. Nestala som sa síce vášnivým obdivovateľom a kritikom umenia, ale lepšie som odkryla kúsok seba, ktorý hľadá a nachádza krásu aj vo výtvarnom umení.
A preto pocit, ktorý najviac vystihuje to, čo teraz prežívam, je vďačnosť. Aj za to, že som dostala možnosť nebyť len víkendovou turistkou, ale stať sa na pár mesiacov Parížankou a pomaly objavovať, obdivovať, učiť sa, uvedomovať si, vracať sa a aj kontemplovať.
Mária Wallenfelsová