MAGDALÉNA BORKOVÁ
Zloženie latinského in a spirare znamená doslova vdýchnuť. Pôvodne sa toto slovo používalo hlavne v teologickom význame, ako vdýchnutie života či vnuknutie od božskej osoby. Keď sa takouto optikou pozrieme na sloveso inšpirovať v motte Akadémie veľkých diel, získame dramatickejší, no myslím, že aj pravdivejší obraz toho, čo to skutočne znamená, keď príbeh inšpiruje.
Diela, ktoré vyberáme do syláb, sú často akoby z iného sveta. A občas nielen akoby, ale aj doslova. Homérova Odysea, Myšlienky k sebe samému od Marca Aurelia či film Obrazy starého sveta, pri ktorom je to jasné už z názvu. No možno práve vďaka tomu, že sú tak odlišné od toho, na čo sme dnes zvyknutí, nás väčšmi ako súčasné diela upriamia na otázky, na ktoré ani nevieme, že hľadáme odpoveď. Kto som a kam smerujem? Čo je skutočná múdrosť a ako ju získať? Čo je to krása?
Nájdenie odpovedí na tieto otázky nám skutočne môže pripadať ako vdýchnutie života. Zaplaví nás odhodlanie zmeniť svoj život v súlade s novým zistením. Nový pohľad nás naplní presne ako nádych.
Príbeh teda inšpiruje. No nedozvedáme sa k čomu presne. Mohli by sme hovoriť o tom, čo chceme cez tie-ktoré príbehy zo syláb Akadémie odovzdať, avšak v konečnom dôsledku aj tak musí myšlienky, ktoré otvárajú, preložiť do svojho života každý sám. Nechajme teda prehovoriť empíriu.
Koncom minulého roka sme sa stretli so súčasnými študentmi Kolégia Antona Neuwirtha, ktorí sú zároveň absolventmi Akadémie veľkých diel. Pýtali sme sa, ktoré diela boli pre nich inšpiratívne a k čomu ich prípadne podnietili.
Nataly sa nadchla pre Odyseu a Franklovo Hľadanie zmyslu života, ktorým vraj dodnes v debatách v Kolégiu argumentuje. Zároveň si však uvedomila aj to, že hodnotu diela nemôže posúdiť iba podľa toho, či ju hneď oslovilo. „Každý má nejaký typ umenia, ktorý mu je bližší. Vidíme niečo a buď sa nám to páči alebo nie. Myslím si, že vďaka Akadémii, že viem sa minimálne zastaviť skôr ako sa rozhodnem, či sa mi to páči alebo nie. Mať otvorenosť k tomu dielu.” Takto našla krásu aj v dielach, pri ktorých by sa predtým nepozastavila.
Magdalénku oslovilo Hitchcockovo Okno do dvora, starý film z 50. rokov, ktorý sa ale dá veľmi dobre prepojiť so súčasnosťou.
Vo fotografovi Jeffovi so zlomenou nohou krátiacom si čas sledovaním ľudí cez okno, totiž ľahko nájdeme paralely s „dnešným človekom, ktorý s mobilom v ruke leží na gauči a má pocit, koľko veľa toho zažíva, ale vlastne len prežíva životy iných. A aj o tých dostáva iba skreslený obraz.”
A čo sa skutočných obrazov týka, tie sa Magdalénka vďaka Akadémii veľkých diel naučila obdivovať, hoci ju predtým málokedy zaujali. „Nevedela som, ako sa vlastne pozerať na obrazy. Nevedela som, že nemusím poznať historický kontext a všetko o autorovi na to, aby som mohla mať zážitok z jeho diela. No dá sa to aj bez toho.”
Julky sa najviac dotkol príbeh Viktora Frankla, no zaujalo ju aj Okno do dvora, na ktorom ilustrovala, k čomu ju semináre inšpirovali – k tomu, aby sa nenechala zastrašiť veľkými dielami. „Akadémia bola pre mňa priestor a cesta, ktorá ma doviedla k takým typom umenia, ku ktorým by som sa sama nedostala. Nikdy by som si nepozrela Hitchkockov film, hoci o jeho filmoch som toľko počula, ale nikdy by som sa neprinútila. Ušla by mi tým taká kvalitná, dobrá vec.”
Na Miša najväčšmi zapôsobila Idea univerzity od Johna Henryho Newmana. Zmenila mu pohľad na štúdium. Uvedomil si, že: „Poznanie samo o sebe má zmysel. Nemusí byť čisto praktické, také, čo hneď využiješ, ale aj také, čo „len“ trénuje tvoje rozmýšľanie. Cieľom štúdia je predsa vychovať charakterného človeka.“
Vďaka tomu začal inak pristupovať k svojmu štúdiu na strednej škole a nakoniec sa rozhodol pokračovať v Kolégiu, ktoré si presne toto zdanlivo nepraktické, no charakterbudujúce vzdelávanie kladie za cieľ.