MIROSLAVA DURANKOVÁ
Slavomír Zrebný je absolventom Filmovej a televíznej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a tiež absolventom Kolégia Antona Neuwirtha. Momentálne pracuje ako režisér na viacerých televíznych reláciách RTVS. Je tvorcom celovečerného dokumentárneho filmu Slobodní, ktorý bol najnavštevovanejším dokumentom v slovenských kinách za rok 2022. Pre Akadémiu veľkých diel rozprával tiež o svojej ceste k režírovaniu, o filme Slobodní a o tom, ako rozoznáva kvalitný film od nekvalitného.
Film Slobodní zachytáva fungovanie tajnej cirkvi počas komunistického režimu a životy dvoch priateľov, Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, ktorí sa kvôli svojmu angažovaniu v tajnej cirkvi dostali na dlhé roky za mreže, no aj tam si dokázali zachovať vnútornú slobodu.
Pri tejto dvojici priateľov sa často skloňuje slovné spojenie „nenápadní hrdinovia“. Sám Slavo priznáva, že sa z ich príbehom stretol až na vysokej škole. Svoje prvé stretnutie s príbehom Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla opisuje takto: „Otvoril sa predo mnou úžasný, inšpiratívny príbeh svetového formátu. Bol som zaskočený, že som o nich doteraz nepočul. Vravel som si, že by sa o nich malo učiť v škole.“ Podľa jeho vlastných slov sú to skromní, doteraz dosť neznámi hrdinovia, ale tým, čo robili, zmenili Slovensko. Od takýchto hrdinov nemožno čakať, že si sami budú robiť „promo“, preto si povedal, že to urobí on. „Ich príbeh ma inšpiroval natoľko, že som si povedal, že to bude prvá vec, ktorú po vysokej škole urobím,“ dodáva režisér filmu Slobodní.
Na filme pracoval 7 rokov. Toto úsilie sa zrejme vyplatilo, keďže, ako už bolo spomenuté, mal film v kinách veľký úspech. Pozrieť si ho prišli dokonca aj vtedajší premiér Eduard Heger a prezidentka Zuzana Čaputová. Režisér Slavo Zrebný si úspech filmu vysvetľuje aj tým, že mená Silvester Krčméry a Vladimír Jukl stále u niektorých ľudí rezonujú. „V diskusiách po filme som sa často pýtal, či niekto z divákov náhodou nepoznal Jukla alebo Krčméryho a skoro všade sa zdvihlo zopár rúk. Tam som pochopil, aká rozsiahla bola sieť spoločenstiev, ktorú spoločne budovali.“ To mohlo byť podľa Zrebného pre mnohých ľudí motiváciou pozrieť si tento film: „Pozrieť si príbeh, ktorý bol možno aj súčasťou ich vlastného príbehu.“
Ako na silný moment tiež spomína na chvíľu, keď za ním po premiére prišiel šéf zboru väzenskej a justičnej stráže s ponukou. „Toto by sme radi púšťali vo väzeniach,“ hovoril. „Tá predstava, že vo väzeniach, kde boli Silvo a Vlado dlhé roky väznení, sa bude premietať film o ich živote terajším väzňom je veľmi silná,“ dodáva. Bude silným paradoxom, ak sa miesta, ktoré mali byť ich trestom, stanú miestami ich svedectva, práve aj vďaka tomu, ako hrdinsky dokázali svoj pobyt vo väzniciach znášať.
Na otázku, prečo sa rozhodol stať režisérom, Slavo Zrebný odpovedá, že zásadné rozhodnutia sú niekedy ako mozaika. Skladajú sa z viacerých malých kúskov. Počas strednej školy sa venoval viacerým druhom umenia. Povzbudzovaný ísť študovať niečo „praktickejšie“, „čím sa uživí“, sa rozhodol ísť študovať ekonómiu na Masarykovej univerzite v Brne. Počas štúdia sa zamestnal v banke. Hovorí však, že sa v tejto práci strácal. „A tak inak a skutočnejšie som žil práve v umení.“ Skúsil teda šťastie a prihlásil sa na VŠMU v Bratislave na filmovú a televíznu réžiu. „Film som si vybral preto, lebo je aj syntézou viacerých druhov umenia,“ vysvetľuje Zrebný. Medzi filmy, ktoré má rád a ktoré ho formovali patria Matrix, Útek do divočiny, Strom života od Terrenca Malicka, či Tarkovského filmy.
A ako podľa neho rozoznať dobrý film od zlého? Slavo radí sledovať renomované filmové festivaly a ocenenia. Ak by sa nám aj nepáčilo posolstvo filmu, stále by malo ísť o remeselne dobre natočený film. A ako rozpoznať zlý film? Kedy ide o gýč, či manipuláciu? „Ako nám hovoril náš profesor Stanislav Párnický – ‚mne stačí pozrieť si prvý záber.‘ A naozaj, niekedy už v prvej minúte viete odčítať jazyk, štýl a formu filmu.“ Manipuláciu vo filme podľa neho zasa odhalíme tak, že vieme predvídať dej, cítime, že sa nás film snaží niekam doviesť a poučiť a jeho hrdinovia nie sú uveriteľní. „Dôležitý je aj pocit, keď filmu dáte prvých 10-15 minút. Či vás film vťahuje, či vás zaujíma, či mu veríte.“
Takýto prístup sa môže zdať byť v rozpore s mottom Akadémie veľkých diel: „najskôr pochopiť, potom hodnotiť.“ Slavo s mottom súhlasí, avšak dodáva, že „sú filmy, ktoré nemožno pochopiť. Ale je možné ich pocítiť. Naučil som sa nesnažiť sa film nutne pochopiť – čo mi to dalo, čo to hovorilo. Niekedy filmy nie sú ani s tým zámerom robené. Keď sa raz opýtali Woodyho Allena, či by vedel zhrnúť posolstvo svojho filmu v dvoch vetách, povedal, že ak by chcel svetu podať správu, napísal by článok a nie film.“ Pozeranie filmu podľa neho môže byť ako obdivovanie obrazu v galérii. Niekedy treba nechať film na seba pôsobiť. „Sú chvíle, ako keď vás niekto vezme na prechádzku do krásneho lesa a vy sa vrátite späť a chcete to popísať, ale slová nestačia. Film ma kopu výrazových prostriedkov a niektoré veci sa nedajú popísať, dajú sa len zažiť. Dá sa to pocítiť. A tak je to aj s filmami a to je na tom krásne,“ približuje svoj pohľad Slavo.
Vďaka jeho dokumentu Slobodní, sme snáď mohli zažiť kúsok z hrdinstva, odvahy ducha a sily príbehu Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla. Kniha Silvestra Krčméryho Pravdou proti moci, kde opisuje roky vo väzení je súčasťou akademiovského sylabu 2. Akadémia veľkých diel tiež vytvorila metodiku k skrátenej verzii filmu Slobodní, ktorú nájdete tu.
So Slavom Zrebným sa rozprávala riaditeľka Akadémie veľkých diel Miroslava Duranková, spracoval a prepísal Miroslav Kafka.