FILIP BEDNÁR
V predošlom článku sme hovorili o tom, že otvoriť dobré otázky o knihe môže skúmanie symbolov a čítanie bez ohľadu na historický a kultúrny kontext. Dnes si napokon povieme, ako môže pomôcť skúmanie prvých a posledných viet, vlastné zhrnutia aj čítanie a rozhovor s druhými.
Prvé a posledné vety
Prvé vety v knihách sa snažia vzbudiť túžbu čítať ďalej. Tvoriť také vety je súčasťou spisovateľského umenia. Netýka sa len prvých viet, odhadujem, že autori chcú, aby čitatelia dychtivo čítali vetu za vetou v celej knihe. Teraz je ale trendom, že prvým vetám sa venuje zvýšená pozornosť. Je to dôsledok súčasnej kultúry, v ktorej je treba v pretlaku informácii šikovne zažiariť — na to dokážu prvé vety, tituly alebo zhrnutia na obale dobre poslúžiť.
Na internete sú teraz populárne rozličné články so zoznamami najlepších prvých viet, ktoré majú spôsobiť, že si budeme chcieť prečítať celú knihu. Existujú aj knihy o prvých vetách alebo kartové hry o prvých vetách. Dôraz na prvé vety a ich oslava sa tak stali súčasťou modernej kultúry. Ale nie vždy to tak bolo.
Dôležitosť prvej vety môže spočívať aj v tom, že autor ju použil ako nápovedu pre hlbšiu interpretáciu. Na jej odhalenie je treba vrátiť sa k úvodnej vete po prečítaní. Prvá veta napríklad Jany Eyrovej môže mať takú úlohu. Môže sa zdať nepodstatná a ani nevyzerá, že by mala úlohu vzbudiť zvedavosť: „V ten deň nebola možnosť ísť sa prejsť.“
Po prečítaní príbehu však zistíme, že kniha sa rôznymi originálnymi prvkami snaží spochybniť a zmeniť naše zaužívané pohľady na to, čo znamená čítať, čo znamená písať, aká je úloha čitateľa a úloha autora. To vedie späť k úvodnej vete. Môžeme sa zamyslieť napríklad aj nad uplynulými týždňami krízových opatrení. Povedali by ste, že tieto obmedzenia „ísť sa prejsť“ nejako zmenili váš vzťah k čítaniu a písaniu — alebo k iným tvorivým činnostiam?
Okrem prvých viet si autori zvyčajne dajú záležať aj na posledných vetách. Prvá veta čitateľa vtiahne — ako vône z pekárne, keď kráča po ulici — a posledná veta mu ostane — ako koláč, čo si môže zobrať na cestu. Napríklad Pýcha a predsudok nám takto necháva podnet na zamyslenie (a ešte sa k nemu vrátim): „S Gardinerovcami si boli vždy veľmi blízki. Darcy ich mal rovnako ako Elizabeth naozaj rád a obaja v sebe uchovávali vedomie najvrúcnejšej vďačnosti k ľuďom, ktorí sa tým, že ju priviedli do Derbyshire, stali sprostredkovateľmi ich spoločného života.“ Prečo román, ktorý mohol skončiť všelijakými inými trefnými postrehmi o pýche či o predsudkoch, končí vetami o týchto dvoch postavách?
Zhrňte si to
„O čom kniha bola?“ sa zdá byť otázkou navyše a predsa toľkokrát pri nej v triede nastane ticho, akoby knihu nikto ani neprečítal. Obzvlášť keď ju treba zhrnúť iba jednou vetou. To je skoro až kráľovskou úlohou. No zvládnuť to je zakaždým obrovským krokom k lepšiemu pochopeniu.
Z beletrie nám často ostanú dojmy, pocity, predstavy… Kniha tak akosi ostáva „v oblakoch“. Aby sme sa mohli pohnúť ďalej, často môže pomôcť zhrnúť si, čo sa udialo, pomenovať, čím sa kniha zaoberá alebo si spísať zoznam postáv. Hlavne pri poviedkach sa málokedy stane, že by nejaká postava bola pre význam nepodstatná.
V súvislosti so zhrnutím do jednej vety môžu byť napríklad práve prvé a posledné vety opäť nápomocné. Spomínané posledné vety z románu Pýcha a predsudok hovoria o vďačnosti Darcyho a Elizabeth k manželskému páru, ktorý ich pomohol dať dokopy a sprostredkoval tak ich „spoločný život“. Pridajme aj úvodnú vetu knihy: „Je všeobecne uznávanou pravdou, že slobodný mladý muž s veľkým majetkom nevyhnutne potrebuje ženu.“ K tomu ešte pridajme zhrnutie, že dej knihy sa vlastne krúti okolo toho, ako žena potrebuje muža.
Niektorí by povedali, že vo svetle toho je aj prvá veta iba iróniou. No ak sa vrátime k spomínanej vďačnosti Gardinerovcom, ktorí sú šťastný dlhoročný manželský pár, a k slovnému spojeniu „spoločný život“, môže sa začať črtať zhrnutie, že kniha je vlastne o tom, ako sa muž a žena nevyhnutne potrebujú navzájom.
Odporúčam si vždy po prečítaní okrem pokusu o všeobecné zhrnutie napísať aj vlastné „osobné zhrnutie“. Ak by aj hlavná myšlienka knihy bola o kráse spoločného života, napíšte si pár vetami, ktorá z myšlienok sa dotkla práve vás. Možno s vami súzvučí osud inej ako hlavnej postavy alebo originálna dejová línia, ktorú si možno nikto iný dosiaľ nevšimol. Práve to môže byť neskôr obohatením pre druhých.
Porozprávajte sa s druhými
V predošlých článkoch som spomínal, že na to, aby k nám mohla kniha naozaj prehovoriť, mali by sme sa oslobodiť od snahy čítať ju cez úmysel, ktorý s ňou autor mal, či od snahy uzavrieť ju v historických a kultúrnych okolnostiach jej vzniku. To skutočne dodá čítaniu osobný — alebo až intímny — rozmer. Zároveň ale vzniká nové riziko. Knihy môžeme uzavrieť do nášho vlastného sveta, kde môžu chýbať ďalšie pohľady.
Cestou von by mohol byť rozhovor s niekým, kto knihu takisto prečítal. V takom rozhovore sa v ideálnom prípade udeje stretnutie spomínaných „vlastných svetov“. Dobrý nápad je podeliť sa so spomínanými „osobnými zhrnutiami“. Čaro spoločného čítania spočíva aj v tom, že ľudia pochopia knihu na základe vlastných životných skúsenosti, zážitkov a spomienok. Keď o tom potom hovoria, spolu s tým hovoria o sebe. Spoločný rozhovor o knihe je okrem pochopenia významov aj šancou lepšie sa spoznať a prehĺbiť priateľstvá. Načítať knihu cez vlastnú optiku a potom sa o tom vzájomne podeliť s ľuďmi, ktorí urobili to isté, je to najkrajšie, čo skupina čitateľov s knihami môže urobiť.
Tipy pre kladenie si dobrých otázok pri čítaní beletrie boli všímať si, čo sa opakuje, pokúsiť sa prepojiť myšlienky knihy s jej titulom, zanechať snahu spoznať úmysel autora, skúmať symboly, oslobodiť sa od hľadania významu iba v historickom a kultúrnom kontexte knihy, zamýšľať sa nad významom prvých a posledných viet, knihu po prečítaní zhrnúť a napokon pozvať k čítaniu aj druhých.
--
ZDROJE
Jane Austenová, Pýcha a predsudok, prel. Beáta Mihalkovičová (Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, 2012)
Akadémia veľkých diel je rozvojový program pre stredoškolákov na celom Slovensku. Prečítajte si o ňom.
Pracujeme s výnimočnými stredoškolskými učiteľmi. Pridajte sa k nim.
Páčil sa vám tento článok? Viac zaujímavého obsahu nájdete na našom blogu.