Divadlo a jeho liečivý účinok

. . . alebo prečo Aristoteles obhajoval tragédiu


FILIP BEDNÁR


Kedy vás naposledy rozplakal film? Grécky filozof Aristoteles by zrejme povedal, že sa to stalo preto, lebo to bol dobrý film a dostal sa k vám v správnom čase. Možno ste si pozreli tragédiu, o akej písal už pred vyše dvetisíc rokmi, a zažili ste čosi, čo by nazval „katarziou“.


Tragédia v histórii začína u antických gréckych autorov ako Aeschylus, Sofokles a Euripides. Tiahne sa cez neopakovateľné tragédie Williama Shakespeara, tvorbu nórskeho realistu Henrika Ibsena a absurdné hry Samuela Becketta. Dnes ju poznáme z filmov ako Titanic, Život je krásny alebo aj vlaňajší Joker.



O tragédiách vieme, že ich protagonisti sa zvyčajne dostanú do nešťastných situácií a zažívajú trápenie, ktoré často končí ich smrťou. Toto napísal vo svojej Poetike o tragédii Aristoteles:


Tragédia je teda imitáciou deja, ktorý je vážny, úplný a má istý rozsah; je hraná, nie iba recitovaná; jazyk má zdobený umeleckými prvkami; a vzbudzuje ľútosť a strach a tým uskutočňuje náležité očistenie [katarziu] týchto a podobných emócií.

Už storočia sa vedú diskusie najmä o poslednej časti tohto úryvku. Tragédia má vraj v divákovi vyvolať dvojicu emócii — ľútosť a strach. Ak sa to podarí, malo by dôjsť k spomínanej katarzii — k akémusi „očisteniu“ týchto a ďalších emócií. Aristoteles nepíše viac o tom, čo presne má na mysli. Každý si môže dosadiť svoju vlastnú skúsenosť s tým, čo nazýva „katarziou“. Často hovoríme o akomsi „precitnutí“, očistení afektov, vášní a napätí, o sebauvedomení alebo aj o potešení... Aby sme lepšie porozumeli úlohe tragédie pre naše životy, v tomto článku sa pozrieme napríklad na spojenia, ktoré v súvislosti s katarziou vznikajú medzi umením tragédie a modernou psychoterapiou.


Najprv sa ale skúsme bližšie pozrieť na ľútosť a strach. Ich úlohou je čo najviac pomôcť divákovi stotožniť sa s tragickou postavou, čo je hlavnou podmienkou pre katarziu a jej účinok.



Ľútosť


V tragédiách je divák svedkom trápenia a nešťastia. Ak sa s týmito trápeniami vie aspoň trochu stotožniť — cez svoju skúsenosť alebo predstavivosť — mali by v ňom pochopiteľne vzbudiť ľútosť. To, ako sa to autorovi tragédie môže najlepšie podariť, je pre Aristotela hotová veda.


Aristoteles rozlišuje medzi troma druhmi negatívnych ľudských skutkov:

  1. chyby,

  2. osobné zlyhania a

  3. nespravodlivé činy.


Práve osobné zlyhania by mali byť najlepším námetom pre tragédiu. Neplynú zo zlomyseľnosti — z tej plynú iba „nespravodlivé činy“. Nie sú úplne zámerné, lebo postava ich nekoná s úplným poznaním všetkých dobrých a zlých dôsledkov. Zároveň nie sú ani úplne nezámerné, lebo postava dokáže predvídať dôsledky aspoň trochu.


Nešťastie, do ktorého sa postava dostáva, sa môže nachádzať na pomyselnej škále, ktorej jeden koniec je nešťastný súhrn okolností a druhý koniec je nespravodlivý čin postavy.



V Aristotelovej predstave ideálnej tragédie by sa táto príčina nešťastia mala nachádzať kdesi v strede medzi nešťastnou náhodou a nespravodlivým konaním postavy.





Zároveň tvrdí, že ani jeden z „koncov škály“ nevzbudí v divákovi takú mieru ľútosti, akú by dobrá tragédia mala vzbudiť. Spomeňte si napríklad na televízny sitkom Mr. Bean — rozličné nešťastné náhody sa stávajú skôr námetom pre komédie či tragikomédie.


Nespravodlivé konanie by malo zase podľa Aristotela naraziť u diváka na odmietnutie takého konania. To nepustí ďalej k sympatiám, súcitu ani k ľútosti. To znamená, že bohatý zlomyseľný zlodej by nebol najlepšou postavou pre tragédiu. Sympatický bezdomovec, ktorý ale od hladu kradne, by mohol byť lepší nápad.


Najlepšie by ľútosť teda malo vzbudiť vyvážené spojenie nespravodlivého konania, ktoré si postava iba čiastočne uvedomuje, a nepriaznivých okolností, ktoré sa iba čiastočne dajú ovplyvniť.


Výbornými postavami pre tragédie sú napríklad politické osobnosti, pretože taká zložitosť v predvídaní dôsledkov je typická pre politické rozhodnutia.


Príkladom by mohol byť aj Coriolanus od Williama Shakespeara. Hlavná postava je najlepším bojovníkom Ríma a hrdinom mnohých bojov. Ľahko sa však nahnevá, má odpor voči spoločenským udalostiam a nemá v obľube bežný rímsky ľud. Neurobí nič zlomyseľné, ale odmietne sa zapojiť do politických hier a predstierať, že má ľudí rád — tak sa začína jeho trápenie. Coriolanus by sa tak nemal stretnúť s úplným odmietnutím u diváka — predsalen je hrdina a nerobí „nespravodlivé činy“. Jeho „chyby“ a zlyhania sú príležitosťou pre vzbudenie ľútosti.




Strach


Stotožnenie s postavou tragédie, ktorá trpí, najprv v divákovi vzbudzuje ľútosť, súcit a sympatie. Ľutovať dokážeme toho, kto nám aspoň trochu pripomína nás alebo naše trápenie. Vtedy si vieme s akýmsi odstupom či „teoreticky“ v jeho situácii predstaviť seba a prežívať ľútosť.


Stotožnenie sa ale môže stupňovať a ľútosť sa môže začať meniť na strach. Postava nám môže začať úplne pripomínať nás alebo naše trápenie. Divák môže pochopiť, že to, čo sa deje na javisku, by sa mohlo stať aj jemu. Situácia postavy sa tak zrazu stáva príliš podobnou, zmenšuje sa odstup a mizne hranica „on a ja“. Stotožnenie prestáva byť „teoretické“ a začína byť ozajstné. „Vo všeobecnosti ľudia ľutujú druhých, kým sa nezačnú báť o seba,“ píše Aristoteles.


V ďalšej z jeho známych prác — v Rétorike — nájdeme radu, ako takýto strach vyvolať. Túto radu môže použiť aj autor tragédie:


[...] aby ľudia cítili strach, rečník ich musí presvedčiť, že im naozaj hrozí nebezpečenstvo. Musí ukázať, že sa čosi hrozné stalo aj silnejším ako oni a že sa to deje alebo sa to dialo ľuďom ako oni — od nečakaných ľudí, nečakaným spôsobom, v nečakanom čase.

Musí teda divákovi pomôcť k úplnému stotožneniu. Dalo by sa povedať, že stotožnenie, ktoré vzbudzuje strach, je skutočnejšie ako stotožnenie, ktoré vzbudzuje ľútosť. Tu sme už len krok od spomínanej „katarzie“.



Katarzia a jej terapeutický účinok


Tragédia teda má vzbudiť ľútosť a strach, aby pomohla divákovi stotožniť sa s postavou. Cieľom tohto všetkého je ale katarzia, teda to, čo Aristoteles opisuje ako „očistenie týchto a podobných emócií“. O liečivom účinku divadla môžeme hovoriť práve vďaka nej.


Ku katarzii by malo dôjsť vo vyvrcholení deja — v tragédii je to najčastejšie smrť postavy. S takým „odchodom“ postavy by mali odísť aj ľútosť, strach a rozličné ťaživé afekty, vášne a napätia. Dalo by sa povedať, že postava akoby „schytá“ všetko ťaživé namiesto diváka a svojim tragickým koncom to odnesie preč. Čím viac sa divák do momentu vyvrcholenia deja — cez ľútosť a strach — s postavou stotožnil, tým silnejší by mal byť účinok katarzie.


Od čias Aristotela je ale mechanizmus katarzie a všetko, čo má „očistiť“ či „liečiť“ tak akosi v oblakoch. Preto sa o úryvku z Poetiky vedú mnohé diskusie. Jednou z možností, ako v súčasnosti „najhmatateľnejšie“ uchopiť katarziu, by mohla byť psychoterapeutická prax. Častá rada psychológov je, že emócie by sme nemali triediť na dobré a zlé a nemali by sme prejavovať iba „dobré“ a skrývať „zlé“. Tu sa zdá, že „psychológ“ Aristoteles by už v staroveku súhlasil. Dokonca „zlé“ emócie by boli pozvaním k očisteniu duše.


Okrem rozličných filozofov sa na úryvok z Poetiky odvolal aj rakúsky psychológ a psychiater Sigmund Freud. V jednej zo svojich esejí skúmal, akú rolu môže mať psychológia v dramatickej tvorbe. Na to nadviazali ďalší psychológovia a neskôr sa na úryvok so svojimi zisteniami začala odvolávať aj moderná psychoterapia. Práve katarzia a jej zvláštny očisťujúci účinok pritiahli pozornosť týchto odborníkov.


Liečivý účinok psychoterapie spočíva v návrate k zážitkom, na ktoré klient v danej chvíli nereagoval dobre. Často sa stáva, že potlačil spomínané „zlé“ emócie namiesto toho, aby ich vhodne prejavil. Takéto „nedokončené zážitky“ zvyknú potom v ľuďoch vyvolávať nepohodu až psychické ťažkosti. Nejde len o ľudí s psychickými poruchami. Neúplné reakcie v skutočnosti prežívame všetci v bežných dňoch. Prispievajú k tomu rozličné spoločenské obmedzenia, ktoré nám bránia prejavovať emócie.


Terapeut sa tak po rozhovoroch s klientom snaží zrekonštruovať takéto zážitky v rozprávaní na mieru šitého „príbehu“. Klient pri tom môže zažívať strach alebo úzkosť — to je aj súčasťou dobrej tragédie. Príbeh by ale mal vtiahnuť klienta nazad k ťaživému zážitku a vhodne emocionálne zareagovať, teda nahnevať sa či rozplakať — to sú zase prejavy katarzie. Tak zážitok správne „dokončí“ a premení úzkostlivú spomienku na pokojnú.


Takto vzniká medzi divákmi tragédie a klientami psychoterapie spojenie. Obaja sa stávajú „súčasťou príbehu“, v ktorého závere by malo v ideálnom prípade dôjsť k upokojeniu a k duševnej pohode. Ak je tragédia napísaná a prevedená tak, aby jej postavy a dej sprevádzali divákov zvyčajnými „nedokončenými zážitkami“, jej sledovanie môže mať podobný účinok ako návšteva psychoterapeuta. Treba iba byť tým správnym divákom na tej správnej tragédii.



Tisíročná otázka tragédie


Toto je pozvanie do vlastného uvažovania o tragédii. Už sám Aristoteles sa so svojou teóriou o tragédii dostal do rozporu napríklad so svojím učiteľom Platónom. Ten tvrdil, že ľudia by sa nemali v divadle pozerať na smutné príbehy, pretože jednak dávajú zlý vzor a jednak život sám prináša dosť trápenia. Aristoteles zase hovoril, že tragédia naopak pomáha vyrovnať sa s ťažkosťami, ktoré život prináša.


Táto diskusia pokračovala naprieč dejinami filozofie. Analýza tragédie sa stala lákavým predmetom aj pre filozofov ako Voltaire, Schopenhauer či Hegel. V histórii bola často považovaná za kráľovský žáner, ktorý mohla sledovať iba elita spoločnosti. V Poetike je dokonca povýšená nad epos, teda aj nad samotnú Iliadu a Odyseu. Napríklad alžbetínske divadlo a teda aj Shakespeare, mali podporu kráľovnej, lebo vraj odčerpávali z ľudí nahromadené napätie a zlé túžby.


Aristoteles by zrejme trval na tom, že pre úplný účinok tragédie je treba vidieť inscenáciu, nie iba prečítať hru („je hraná, nie iba recitovaná“). Toto je teda aj povzbudením pre návštevu divadla, keď to bude znovu možné. Zdá sa ale, že nič nebráni zaradiť do tejto kategórie filmy — tragédiou sa dnes môže nechať odľahčiť naozaj ktokoľvek. V nasledujúcom článku prinesieme odporúčania na takýto divadelný či filmový večer.



--

ZDROJE



Kathy Eden, ‘Aristotle's Poetics: A Defense of Tragic Fiction’, A Companion to Tragedy, ed. Rebecca Bushnell (Blackwell Publishing Ltd, 2007), 40-50


David A. Garrick, ‘Constructing “Cathartic Moments” in Theatrical Drama: An Ancient Theory of Drama Meets the New Psychotherapy’, New England Theatre Journal, vol. 9 (Boston, Massachusetts, 1998), 99-125



Kontakt

dobryden@akademiavelkychdiel.sk
+421 948 049 901

Adresa

Akadémia veľkých diel

Nám. padlých hrdinov 7, P.O.Box 51

900 28 Ivanka pri Dunaji

Napíšte nám
Navštívte nás
 © Akadémia veľkých diel, 2019