Divadlo a jeho liečivý účinok

Updated: Oct 20, 2020

. . . alebo prečo Aristoteles obhajoval tragédiu


FILIP BEDNÁR


Kedy vás naposledy rozplakal film? Grécky filozof Aristoteles by zrejme povedal, že sa to stalo preto, lebo to bol dobrý film a dostal sa k vám v správnom čase. Možno ste si pozreli tragédiu, o akej písal už pred vyše dvetisíc rokmi, a zažili ste čosi, čo by nazval „katarziou“.


Tragédia v histórii začína u antických gréckych autorov ako Aeschylus, Sofokles a Euripides. Tiahne sa cez neopakovateľné tragédie Williama Shakespeara, tvorbu nórskeho realistu Henrika Ibsena a absurdné hry Samuela Becketta. Dnes ju poznáme z filmov ako Titanic, Život je krásny alebo aj vlaňajší Joker.



O tragédiách vieme, že ich protagonisti sa zvyčajne dostanú do nešťastných situácií a zažívajú trápenie, ktoré často končí ich smrťou. Toto napísal vo svojej Poetike o tragédii Aristoteles:


Tragédia je teda imitáciou deja, ktorý je vážny, úplný a má istý rozsah; je hraná, nie iba recitovaná; jazyk má zdobený umeleckými prvkami; a vzbudzuje ľútosť a strach a tým uskutočňuje náležité očistenie [katarziu] týchto a podobných emócií.

Už storočia sa vedú diskusie najmä o poslednej časti tohto úryvku. Tragédia má vraj v divákovi vyvolať dvojicu emócii — ľútosť a strach. Ak sa to podarí, malo by dôjsť k spomínanej katarzii — k akémusi „očisteniu“ týchto a ďalších emócií. Aristoteles nepíše viac o tom, čo presne má na mysli. Každý si môže dosadiť svoju vlastnú skúsenosť s tým, čo nazýva „katarziou“. Často hovoríme o akomsi „precitnutí“, očistení afektov, vášní a napätí, o sebauvedomení alebo aj o potešení... Aby sme lepšie porozumeli úlohe tragédie pre naše životy, v tomto článku sa pozrieme napríklad na spojenia, ktoré v súvislosti s katarziou vznikajú medzi umením tragédie a modernou psychoterapiou.


Najprv sa ale skúsme bližšie pozrieť na ľútosť a strach. Ich úlohou je čo najviac pomôcť divákovi stotožniť sa s tragickou postavou, čo je hlavnou podmienkou pre katarziu a jej účinok.



Ľútosť


V tragédiách je divák svedkom trápenia a nešťastia. Ak sa s týmito trápeniami vie aspoň trochu stotožniť — cez svoju skúsenosť alebo predstavivosť — mali by v ňom pochopiteľne vzbudiť ľútosť. To, ako sa to autorovi tragédie môže najlepšie podariť, je pre Aristotela hotová veda.


Aristoteles rozlišuje medzi troma druhmi negatívnych ľudských skutkov:

  1. chyby,

  2. osobné zlyhania a

  3. nespravodlivé činy.


Práve osobné zlyhania by mali byť najlepším námetom pre tragédiu. Neplynú zo zlomyseľnosti — z tej plynú iba „nespravodlivé činy“. Nie sú úplne zámerné, lebo postava ich nekoná s úplným poznaním všetkých dobrých a zlých dôsledkov. Zároveň nie sú ani úplne nezámerné, lebo postava dokáže predvídať dôsledky aspoň trochu.


Nešťastie, do ktorého sa postava dostáva, sa môže nachádzať na pomyselnej škále, ktorej jeden koniec je nešťastný súhrn okolností a druhý koniec je nespravodlivý čin postavy.